Naše dejiny sú interpretované silami nám nie žičlivými

2. mája 2023

Dňa 29. apríla 2023 sa uskutočnilo v poradí už šieste pokračovanie pracovných stretnutí Slovenská republika – ako ďalej, ktoré pravidelne organizuje občianske združenie Vlastenecký Inštitút Petra Šveca. Cieľom stretnutí je spolupráca odborníkov schopných vytvoriť koncepciu štátu a stratégiu jeho rozvoja na prospech národnoštátnych záujmov.

Osobitná pozornosť bola tentokrát venovaná histórii a na tému „Naše dejiny sú interpretované silami nám nie žičlivými“ odznel text historika Ivana Mrvu a predsedu Združenia slovenskej inteligencie Branislava Čecha. V prednáške boli predložené návrhy, ako by bolo možné zabezpečiť, aby dejiny boli opäť interpretované objektívne.

V následnej diskusii odznelo mnoho podnetných spomienok, názorov a pripomienok k tejto – pre sebavedomie slovenského národa – dôležitej téme.

Odprezentovaný text k dejinám je uvedený v plnom znení.


Doc. PhDr. Ivan Mrva, CSc.

historik, archivár, vysokoškolský pedagóg, docent, ktorý je autorom a spoluautorom viac ako 20 knižných publikácií o dejinách. V súčasnosti prednáša na Žilinskej univerzite v Žiline – Fakulte humanitných vied, katedre mediamatiky a kultúrneho dedičstva. Je asi jediný súčasný historik, ktorého raz za čas pozvú do RTVS a ktorý zároveň vie národné dejiny interpretovať objektívne. Ostatní naši historici, ktorí interpretujú dejiny podobne, sú asi na čiernej listine a do médií hlavného prúdu ich nepozývajú – dokonca nie sú pozývaní ani do väčšiny médií alternatívnych…

… človek bez svedomia je koža biedna, daromná, národ bez vedomosti historickej o sebe a predkoch svojich je hromada koží otrockých. (Ľudovít Štúr)

Slovenská historiografia ako celok sa dodnes nedokázala vymaniť z dedičstva cudzích vplyvov. Maďarská, neskôr česká dominancia v našom priestore dokázala slovenské dejepisectvo nielen ovplyvniť, ale aj zdeformovať. Korunu deformáciám nasadila komunistická ideológia a pokrivený obraz našich dejín sa naďalej upevňuje vďaka pseudo-liberálnej ideológii a silnejúcemu vplyvu neveľkej skupiny našej spoločnosti, ktorá dokáže prostredníctvom svojich mediálnych pák zastrašiť každého, kto sa pokúsi prekročiť zabetónované mantinely interpretácie národnej histórie.

V hodnoteniach dejín Slovákov medzi historikmi panujú rozpory a rozdiely najmä vo výklade dvoch kľúčových problémov slovenských dejín. Je to v prvom rade etnogenéza Slovákov, teda pohľad na naše najstaršie dejiny a národná história 20. storočia.

Hlavnými objektami názorových rozporov je postavenie Slovákov v prvej Č-SR a jej prínos, dejiny prvej Slovenskej republiky v rokoch 1939 – 1945, hodnotenie Slovenského národného povstania. Existujú rôzne názory historikov na termín „oslobodenie“ v roku 1945, stále visí vo vzduchu objektívne zhodnotenie zločinov retribučného súdnictva a obdobia rokov 1945 – 1948, historici sa takmer nesnažia vysvetliť všetky zahranično-politické vplyvy na rok 1968 a pod. Výklad etnogenézy Slovákov sa aj v súčasnosti potáca v dedičstve cudzích vplyvov, ktoré za posledných 200 rokov deformovali historické vedomie. Slovákom sa systematicky upierala autochtónnosť v Karpatskej kotline, ale rôznymi kapacitami sa pretláčala migračná, dokonca amalgamačná teória.

Latinské pomenovanie Slovákov ešte na začiatku 20. storočia bolo Slavi a slovenský jazyk rôzne dobové dokumenty medzi inými aj cirkevné schematizmy nazývali „lingua slavica“. Na základe nevyjasnených pojmov sa však Slovákom vnucovalo, že oni tu v historickej dobe nežili, ale len Slovania, najnovšie dokonca Starí Slovania. No nielen cudzie vplyvy, ale aj naši vlastní sa podieľali a ďalej podieľajú na deformáciách. Už Štúrovci sa sťažovali na zástupy národných renegátov a odrodilcov, ktorí sa zapojili do boja proti všetkému slovenskému a stali sa oporou maďarizácie.

Svetozár Hurban Vajanský

Vzdelané vrstvy okrem maďarizovania, stáročia nahlodávala ľahostajnosť Slovákov k materinskému jazyku. Vavrinec Benedikty z Nedožier, autor českej gramatiky Grammatica Bohemica z roku 1603 v úvode diela svojim krajanom vyčíta zanedbávanie vlastného jazyka a používanie pololatinčiny i polonemčiny u vzdelanejších Slovákov. O dve storočia neskôr oravský zeman Ján Čaplovič v nemeckom diele Gemälde von Ungarn zdôrazňuje, že žiadny iný národ v Uhorsku nie je tak ľahostajný k svojmu jazyku ako Slováci. Aj masy ľudu zostávali dlho k svojmu jazyku i pôvodu ľahostajné. V decembri 1830 Pavel Jozef Šafárik napísal z Nového Sadu Martinovi Hamuljakovi, že slovenský národ je taký ľahostajný a národnému citu vzdialený, že za 20 – 30 rokov zanikne. Šafárikova predpoveď sa nesplnila, Slováci odolali náporu maďarizácie a hoci bez vlastného štátu a národných inštitúcií, si jadro národa upevnilo povedomie. Na sklonku 19. storočia mohol Svetozár Hurban Vajanský vyhlásiť maďarizáciu za daromné úsilie a zdôraznil, že slovenský národ pretrvá naveky.

Práve 19. storočie, keď Slováci v multietnickom Uhorsku bojovali o prežitie, bolo z hľadiska budovania národnej histórie kľúčovým obdobím.

Slováci v liberálnom Uhorsku prišli o Maticu slovenskú, financovanú nie zo štátneho rozpočtu, ale z vreciek a meštekov slovenských patriotov aj o tri súkromné gymnáziá. Maďari Slovákov neuznávali ako národ, ale podľa štátnej doktríny Slováci boli členmi jednotného nedeliteľného uhorského (maďarského) politického národa, ibaže hovorili slovenským jazykom. Teda žiadny národ, len bezprávna jazyková menšina, ktorú v druhej polovici 19. storočia bujnejúca maďarská historiografia a publicistika gumovala.

V šestnásťzväzkovej Pallasovej veľkej encyklopédii, vydanej v roku 1897 na heslo Slováci (Tótok) vyčlenili 30 riadkov textu. Najstaršiemu národu Uhorska, spoluzakladateľovi štátu, na ktorý boli Maďari tak pyšní, sa ušlo menej miesta ako africkým Hotentotom, Tuarégom či Pygmejom.   

Prekonali ich naši bratia Česi, ktorí v piatom zväzku Masarykovho náučného slovníka vyčlenili pre heslo Slováci dva riadky: Slováci – kmen slovanského původu žijíci v západních Karpatech. Pozri – Čechoslováci.

Je paradoxom, že staršia maďarská historiografia priznávala slovenskému obyvateľstvu autochtónnosť v Karpatskej kotline. Známy uhorsko-maďarský geograf Elek Fényes v podrobnom opise Rakúskeho cisárstva vydanom v roku 1857 tvrdí, že Slováci sú najstaršími obyvateľmi Uhorska a v dobe príchodu Maďarov mali už svoju rozsiahlu ríšu nazývanú Veľká Morava.

Prvenstvo Slovákov v Karpatskej kotline však z politických dôvodov Maďarom, najmä po Rakúsko-Uhorskom vyrovnaní, nehralo do kariet a tak sa stvorila nová teória, ktorú vo svojich etnografických prácach ako jeden z prvých šíril spišský Nemec Pál Hunfalvy (pôvodne Paul Hundsdorfer), rodák z Veľkého Slavkova. Podľa neho Slováci vznikli amalgamáciou Poliakov, Moravanov, Čechov, Slezanov, Rusínov v 12. – 15. storočí, keď sa v ľudoprázdnych horských údoliach západných Karpát usídlili s dovolením uhorskej vrchnosti. Amalgamačnú teóriu si osvojila aj česká historiografia a po roku 1918 ju s väčším či menším úspechom prostredníctvom školstva implantovala do vzdelávacieho procesu, historiografie a ďalej ju rozvíjali naši nesvojprávni historici poznačení národným bezdomovectvom. Božechráň použiť termín Slováci, prípadne starí Slováci pre obdobie Veľkej Moravy a včasného stredoveku, nanajvýš mohli byť len Slovania alebo Slovieni. Keď sa na konci deväťdesiatych rokov minulého storočia začali diskusie, či by sme sa nemali vrátiť k termínu Slováci, ktorý sa bežne používal do začiatku 20. storočia, odporcovia tohto trendu dostali hneď miesto v hlavných médiách a verejnosti vnucovali tvrdenie, že v žiadnej serióznej historickej literatúre sa taký pojem nemôže vyskytnúť.

Rozsiahly atlas svetových dejín (Atlas der Weltgeschichte) vydaný v roku 2000 nakladateľstvom Deutscher Taschenbuchverlag uvádza, že v 6. storočí Karpatskú kotlinu obývali Slováci (Slowaken), severne od nich boli Bieli Chorváti, južne Panónski Slovania, juhovýchodne Avari, na západe Moravania, Česi, potom Srbi, Lužičania, Obodriti atď. Uvádzajú sa aj národy žijúce vo sfére jej vplyvu ríše Karola Veľkého na prelome 8. – 9. storočia. Boli to Obodriti, Česi, Moravania a Slováci (Slowaken). Renomovaní autori atlasu termínom Slowaken – Slováci nazývajú kmeň, ktorý na našom území žil ešte v predveľkomoravskom období. Aj dnes by značná časť našich historikov podobný dejepisný atlas s termínom Slováci viažucim sa k 6. storočiu odmietla, spochybnila, vyhlásila ho za nevedecký a nacionalistický. Postupne sa v tomto smere ľady lámu aj u nás, ale ide to ťažko.

I keď následkom takýchto spoločenských a politických pomerov hrdosť na národnú minulosť vysychala, jej zvyšky však prekvapujúco prežívali aj v ľudových vrstvách na začiatku 20. storočia.

Slovenská historiografia sa mohla oprieť o solídne staré základy, ale má to niekoľko úskalí. Najstaršie slovenské dejiny Viva gentis slavonicae delineatio, od utraquistického kňaza Jakuba Jakobea, ktoré vyšli v Levoči roku 1642 sa nám, žiaľ, nezachovali. Ešte koncom 19. storočia jeden exemplár uchovávali v knižnici Maďarského národného múzea. Nevedno, či sa stratilo alebo „bolo stratené“.

Autor prvej uhorskej encyklopédie a rektor trnavskej univerzity Martin Sentiváni v časti venovanej národom kedysi žijúcim na území Uhorska uvádza, že jeho najstaršími obyvateľmi boli Panónci, ktorí rozprávali slovanským jazykom (sermone slavico, čo môžeme preložiť aj slovenským jazykom). Dokonca ich pôvod odvodzoval od Bannona z rodu Sema, ktorý bol synom Noeho. Bannon alebo Panon, praotec Panóncov sa tu usadil 155 rokov po potope sveta a založil tu rod slovanských Panóncov.

Genézu všetkých Slovanov kladie do podhoria Karpát aj ruský mních Nestor, ktorý začiatkom 12. storočia zredigoval staré letopisy zachytávajúce aj dávnu ústnu tradíciu, čím vznikla takzvaná Nestorova kronika, známejšia pod označením Povesť vremenich let.

Obaja autori – mních Nestor aj rektor trnavskej univerzity Martin Sentiváni, ktorých delí pol tisícročia, nezávisle jeden od druhého tvrdia v podstate to isté: Karpatská kotlina je kolískou Slovanov a Slovákov.

Michal Miloslav Hodža

Michal Miloslav Hodža v diele Dobruo slovo Slovákom súcim na Slovo, uverejnil túto časť Nestorovej kroniky a žiadal, aby sa ju všetci Slováci v záujme posilnenia historického i národného povedomia učili naspamäť… Dodnes sa tak nedeje.  

U štúrovskej i nasledujúcej generácie neboli pochybnosti o autochtónnosti Slovákov vo svojej domovine.

Po roku 1918 (po vzniku Česko-Slovenska) sa slovenská historiografia a výučba na všetkých stupňoch škôl dostala do vleku Prahy. Legendy o praotcovi Čechovi, Tetke, Krokovi, o Přemyslovi oráčovi sa stali základnými kameňmi vzdelávania o našej minulosti. Veľká Morava bola účelovo interpretovaná ako prvý spoločný štát Čechov a Slovákov, hoci tomu historické fakty nenasvedčujú.

Filozofická fakulta univerzity Komenského bola od roku 1919 pod dokonalou kontrolou českých pedagógov, ktorých vzťah k Slovákom bol povýšenecký a nepriateľský. Profesor starších dejín Václav Chaloupecký popudil slovenskú verejnosť výrokmi „o jakési bastardní kulture Slovákov“. Pán profesor je autorom výroku že slovenština je něco co se za zvláštní jazyk vydáva a svoj protislovenský postoj zaklincoval tézou, že Slováci sami nikdy nestačí na to, aby byli kulturním národem.

Na prahu svetovej vojny osud Slovákom doprial šesť rokov vlastnej štátnosti a hoci sa nad Slovenskom vznášal tieň hákového kríža, aj za tento krátky čas sa podarilo upevniť historické i národné povedomie širších más. Slovenská historiografia sa postavila na vlastné nohy a vďaka dobre nastavenému a pružnému školskému systému sa poslovenčila výučba slovenských dejín na všetkých stupňoch škôl. Na Slovenskej univerzite sa vysokoškolskí poslucháči oboznamovali so slovenskými dejinami v národnom duchu a nie s československými, teda viac českou históriou. Za šesť neľahkých rokov existencie Slovenskej republiky vyšla syntéza slovenských dejín v šiestich vydaniach, jedny Hrušovského obrázkové dejiny a František Bokes napísal Slovenské dejiny pre Slovenskú vlastivedu. Na porovnanie – za dve desaťročia Č-SR vyšla len jedna syntéza, i to po nemecky.

Po roku 1945 upadla historiografia do ďalšieho extrému. Kým v rokoch prvej Slovenskej republiky sa oslavoval deň slovenskej štátnosti, po vojne sa deň vzniku samostatnej štátnosti Slovákov vyhlásil za najhnusnejší deň slovenskej histórie.

Prídavné meno slovenský sa automaticky spájalo s prívlastkom fašistický, Slovenská republika sa povinne musela nazývať takzvaný slovenský štát s malým začiatočným písmenom, lebo vraj to nebol ani štát. Mrzačenie histórie a gumovanie historických osobností pokračovalo po roku 1948 zrýchleným tempom. Z našich dejín vygumovali Štefánika, Hlinku, ale i Masaryka, Beneša a spolu s nimi ďalších buržoáznych predstaviteľov.

Koncom päťdesiatych rokov však nastali isté pozitívne zmeny. „Buržoázni nacionalisti“ boli omilostení a postupne sa vrátili do politiky, Stalinove sochy mizli z našich námestí. Aj slovenskí historici sa pochlapili a v roku 1961 vyšiel prvý diel Dejín Slovenska do roku 1848. Je vhodné povšimnutia, že je to prvé dielo v slovenskom jazyku, ktoré mapuje históriu Slovenska ako geograficko-štátneho teritória, čo bol rozhodne krok správnym smerom.

V osemdesiatych rokoch sa postupne popúšťali opraty ideológie. V roku 1985 začala postupne vychádzať akademická syntéza. Dejiny Slovenska boli autorským kolektívom Historického ústavu Slovenskej akadémie vied spracované do šiestich objemných zväzkov a z faktografického hľadiska dodnes predstavujú základné dielo. Ich ideologická stránka je ale rôznorodá, používanie marxisticko-leninskej frazeológie záviselo od vedúcich autorského kolektívu jednotlivých zväzkov. Dokonca tretí diel pokrývajúci obdobie 1848 – 1900 je marxistickej ideológie takmer zbavený, keďže vyšiel až v roku 1992.

Zmeny po roku 1989 spočiatku pozitívne vplývali na naše dejepisectvo. Padla cenzúra tlače, skončili všetky ideologické obmedzenia a začalo sa voľnejšie dýchať. Bol obnovený tradičný slovenský znak a v marci 1990 v Bratislave prvýkrát zaznelo verejné volanie po slovenskej samostatnosti. Táto doposiaľ nepoznaná atmosféra slobody logicky vyústila do súkromných i verejných debát o slovenskej histórii, o prvej Slovenskej republike a jej prezidentovi Jozefovi Tisovi. V lete 1990 sa však ukázalo, že sloboda názorov vo verejnom priestore bude limitovaná, najmä v prípade 1. Slovenskej republiky.

V historickej obci sa začalo kádrovať. Niekoho označili za ľudáka, mladšieho za novoľudáka, nacionalistu, boľševika, čechoslovakistu, internacionalistu, extrémistu a dnes už aj za fašistu.

Postupne sa vytvorili dve, nie striktne ohraničené skupiny historikov. Jedni národne orientovaní, ktorí nezatracovali 1. Slovenskú republiku a kriticky hodnotili SNP a druhá skupina nadnárodne orientovaných, ktorí to hodnotili práve naopak.

Rýchlo sa potvrdilo, že zmeny po novembri 1989 boli len kozmetické, pod povrchom ďalej pôsobia tie isté sily a mechanizmy, ktoré aj predtým riadili a kontrolovali každodenný život slovenského občana. Mnohí stratili odvahu. Na sklonku augusta 1993 bol usporiadaný verejný seminár o povstaní pod názvom Dies ater –  Nešťastný deň 29. august 1944. Seminár i jeho účastníci boli už v predstihu v médiách škandalizovaní a jeho konanie odsúdili. Nik z účastníkov však nedostal v médiách slovo, takže odborná diskusia ani výmena názorov sa nekonala. Zborník z tohto seminára obsahuje jednak výsledky vedeckých výskumov historikov, spomienky a svedectvá účastníkov povstania a archívne dokumenty. (pozn. B.Č.: tento zborník nebol dostupný už ani v antikvariátoch, a tak ZSI po dohode so zostavovateľmi dala dotlačiť pár kusov – máme ich k dispozícii).

V roku 1992 usporiadal Historický ústav SAV prvú a na dlhé roky jedinú vedeckú konferenciu venovanú prezidentovi 1. Slovenskej republiky Jozefovi Tisovi, na ktorej sa zišli historici rôzneho zamerania z domova i zo zahraničia. S odstupom mnohých rokov kajúcne priznal vtedajší riaditeľ HÚ SAV Dušan Kováč, že: „Boli sme otvorení všetkým názorom, pustili sme(!!) medzi seba aj Tisových obhajcov – Františka Vnuka, Milana S. Ďuricu a dokonca Karola Murína, osobného tajomníka prezidenta slovenského štátu“, s odstupom mnohých rokov kajúcne priznal vtedajší riaditeľ HÚ SAV Dušan Kováč. (pozn. B.Č.: toto je tiež veľmi zaujímavá publikácia, kde je možnosť porovnať jednotlivé príspevky a urobiť si vlastný názor na interpretáciu dejín rôznych historikov. Keď som s Historickým ústavom SAV komunikoval asi 3-4 roky dozadu, či neuvažujú urobiť dotlač tohto zborníka, keďže je oň veľký záujem a práve to v ňom bolo hodnotné, že v zborníku sú uvedené práce historikov rôznych prúdov, bolo mi odpovedané, že nie je dôvod, pretože dnes sú vydané už nové práce. Dr. Maroš Hertel, s ktorým som komunikoval mi odporučil 2-3 nové publikácie od autorov, ktorí sa vyjadrujú k existencii 1. SR už len negatívne a v rámci schválených pravidiel politickej moci.)

V roku 1995 vyšla v Slovenskom pedagogickom nakladateľstve kniha Dejiny Slovenska a Slovákov vypracovaná profesorom Milanom Stanislavom Ďuricom. Pôvodne sa vytlačila ako učebná pomôcka pre  školy. Na pokyn zo zahraničia, ktoré si osvojilo vedenie štátu na čele s predsedom vlády V. Mečiarom, dielo zo škôl stiahli.

Medzitým sa na Slovensku presadili nadnárodné sily, ovládli kľúčové hospodárske odvetvia, finančné toky, médiá a politiku. V spolupráci s mimovládnymi organizáciami parazitujúcimi vďaka finančnej internacionále, v spolupráci s politikmi a žurnalistami formujú verejnú mienku, zastrašujú, ba už i prenasledujú všetkých, čo prednesú skôr pozitívny názor na prvú Slovenskú republiku. Niekoľko Tisových fotografií v nástennom kalendári začala vyšetrovať protiteroristická jednotka NAKA ako vôbec svoj prvý prípad. Desať tričiek s Tisovou podobizňou sa stalo predmetom trestného stíhania (Kulturblog). Pozitívne zmienky o Slovenskom štáte sa stali terčom ostrých osobných útokov. Ich obeťami boli arcibiskupi Ján Sokol či Alojz Tkáč, viacnásobne aj Matica slovenská alebo osoby, ktoré sa postarali o rekonštrukciu a pamätnú izbu v rodnom dome prezidenta Jozefa Tisa v Bytči.

Gumovanie osobností Slovenskej republiky sa postaralo o likvidáciu pamätných tabúľ pplk. Jána Šmigovského v Nitre, Msgr. Jána Ferenčíka v Ružomberku, či Alojza Maceka v jeho rodnom Borskom Mikuláši. „Pomocnú ruku“ v tomto podali expertízy odborníkov z Historického ústavu SAV aj Vojenského historického ústavu. Negatívny posudok Historického ústavu SAV mal podporiť takisto návrh na odstránenie uličnej tabule s menom prezidenta Jozefa Tisu vo Varíne. Keď sa obecné zastupiteľstvo nepodvolilo, na pôde Národnej rady už bol pripravený zákon, ktorý mal pomôcť tabuľu odstrániť. Črtal sa svetový unikát, že sa prijme zákon kvôli uličnej tabuli na dedine.

Aj štátne orgány sa k slovenskej histórii stavajú prekvapujúco laxne. Propagandistická mašinéria v súvislosti so storočnicou Česko-Slovenska v roku 2018 pracovala na plné obrátky. Tlač, publicisti, RTVS, prezidentský palác, politické garnitúry aj rôzne občianske zoskupenia neustále pripomínali, že 28. október (vznik Č-SR) musí byť aj na Slovensku pasovaný za štátny sviatok. (pozn. B.Č.: stalo sa tak v r. 2020) Zmienku o tom, že 1. januára 2018 sa toľko spochybňovaná Slovenská republika dožíva 25 rokov bolo sotva počuť. Svojsky k tomu pristúpil aj Úrad vlády Slovenskej republiky. Na oslavu štvrťstoročnice nášho štátu, vďaka ktorému tento úrad jestvuje, pridelil 5 000 Euro, na podujatia spojené so vznikom Česko-Slovenska 170 000 Euro. Na vlastný štát postačili necelé 3 percentá zo sumy určenej na oslavu obnovenia nezávislosti Českého štátu, lebo tak Česko-Slovensko vnímali českí politici. V dňoch 30. a 31. mája 2018 úrad vlády zorganizoval aj spoločné slovensko-české parlamentné zasadanie v rámci osláv vzniku Č-SR a pri príležitosti okrúhleho výročia podpísania Pittsburskej dohody. Súčasťou bol aj pietny akt pri soche T. G. Masaryka pred Slovenským národným múzeom. Klásť vence k Masarykovým čižmám pri spomienke na Pittsburskú dohodu, ktorú on sám koncipoval a dvakrát podpísal, ale potom ju vyhlásil raz za falzum, potom za zdrap papiera, je nehoráznosťou (pozn. B.Č.: v Pittsburskej dohode z 30. mája 1918 je zakotvené okrem iného, že Slovensko bude mať v spoločnom štáte svoju administratívu, svoj snem, svoje súdy, že slovenčina bude úradným jazykom v školách, v úradoch aj všeobecne vo verejnom živote…. – nič zo sľúbeného a podpísaného T. G. Masarykom nebolo Slovákom za 20 rokov od jej podpisu splnené).

Žiaľ, pritvrdzuje sa aj legislatíva, zákon prísne postihujúci popieranie holokaustu umŕtvil kritické bádanie o tejto dôležitej etape dejín a nahnal mnohým strach (pozn. B.Č.: už vyše roka je v kolúznej väzbe známy revizionista za napísanie knihy Židokracia!!! – tiež sa ju oplatí prečítať a urobiť si vlastný názor). Nepochybne sa pripravujú ďalšie represívne normy, aby každú diskusiu o minulosti i prítomnosti vtesnali do vopred vytýčených mantinelov. Na začiatku tretieho desaťročia 21. storočia sa slovenská historiografia pri výklade najstarších i najnovších dejín stále nachádza v slepej uličke. Dostane sa z nej niekedy?

Tu končí text doc. Ivana Mrvu…


Niekomu by v dnešnej zložitej situácii mohla téma dejín Slovákov pripadať menej dôležitá. No opak je pravdou. Práve na to spoliehajú protivníci slovenského národa, pretože vedia, že spolu so stratou vedomostí o vlastných dejinách sa vytrácajú aj súvisiace skúsenosti so svojou ochranou a obranou.

Východisko z tejto situácie jednoznačne vyjadruje citát:

„Národ, ktorý nepozná svoje dejiny je nútený si ich zopakovať“

K dejinám 20. storočia, ku ktorým existujú aj u pronárodne cítiacej verejnosti rôzne názory na najdôležitejšie historické udalosti si dovolím uviesť pár myšlienok.

Tak ako je všeobecne známe, že právo sa nemôže zakladať na nepráve, presne tak isto sa pevný, slobodný a spravodlivý štát nemôže zakladať na falošnej histórii – tzn. na polopravdách, alebo výslovných klamstvách o svojich dejinách. Falošní proroci v rámci ambícií neváhajú pravdu ohýbať a nevedomosť verejnosti zneužívať vo svoj prospech. No zodpovední a múdri vedia priznať omyly, poučiť sa z nich a získané skúsenosti odovzdať na prospech všetkých.

Výnimkou manipulovania nebolo ani obdobie po ukončení 2. sv. vojny, kedy víťazi začali písať skreslenú históriu Slovenska, vyhovujúcu prítomnému politickému režimu.

Je až nepochopiteľné, že legendy a polopravdy, ktoré vykonštruoval totalitný režim po 2. sv. vojne slúžia aj dnes ako seriózny interpretačný základ pre nejedného vykladača histórie. Krivdy na slovenskom národe sa snažia bagatelizovať a pritom si neuvedomujú (alebo si to uvedomujú veľmi dobre?), že takáto interpretácia vedie k úplnému oslabeniu identity Slovákov.

Za niekoľko posledných dekád len pár odvážnych historikov vykladá slovenské dejiny objektívne napriek tomu, že sú a môžu byť za svoju prácu perzekvovaní a trestaní.

Prečo sa niektorí historici a takisto predstavitelia štátnych inštitúcií snažia Slovákom vtisnúť punc národnej hanby napríklad za existenciu prvej Slovenskej republiky?

Takýto fenomén existuje vďaka mnohoročnej manipulácii verejnej mienky a tlakom zo zahraničia asi len u nás. Najpravdepodobnejším dôvodom sa javí snaha o okliešťovanie národných kompetencií a následné rozpredanie štátu protislovenskými silami, pretože spoločenstvu s pocitom hanby a poníženia sa veľmi ľahko podsúvajú nevýhodné medzištátne zmluvy, takýto národ poľahky rozpredáva svoj národný majetok, národné dedičstvo, a naopak bez odporu prijíma naoktrojované novoty hraničiace neraz so zvrátenosťami. Skrátka, mocným tohto sveta dovolí to, čo by  sebavedomý národ nikdy nedovolil. Predstavitelia prvej Slovenskej republiky vychovávali svoje obyvateľstvo v národnom duchu, k hrdosti a ochrane svojho štátu a možno práve táto skutočnosť prekáža globalistom, ktorí sa snažia o opak a chcú z nás mať kolóniu. Okrem toho Dr. J. Tiso, vo funkcii prezidenta jasne ukázal, že je možné konštruktívne prepojenie svetskej a duchovnej moci – k cieľu všeobecného blaha.

Aj do médií hlavného prúdu sa neustále pretláča ideologicky zdeformovaná interpretácia slovenských dejín a zneužíva sa na polarizovanie spoločnosti s využitím stratégie „rozdeľuj a panuj“.

Takéto smerovanie je pre slovenský národ a samotnú existenciu Slovenskej republiky veľmi nebezpečné. Preto je veľmi dôležité, aby sa sama verejnosť zaujímala o historické udalosti a ich dôsledky, aby kriticky uvažovala a podnecovala slobodnú diskusiu o dejinách Slovákov. Je veľkou škodou, že aj niektorí vlastenci sa bránia novým poznatkom a prijímaniu informácií (niektoré sa na verejnosť dostávajú až po desaťročiach), ktoré by nás všetkých v konečnom dôsledku určite posunuli bližšie k pravde a posilnili súdržnosť slovenského národa.

Pár myšlienok na zamyslenie:

a) Po 2. sv. vojne sa z obecných a mestských kroník odstraňovali autentické záznamy z obdobia od roku 1938 do roku 1945. Buď kroniky úplne zničili, skrývali, alebo ich časti nahradzovali politicky korektnými textami, ktoré vyhovovali povojnovému tzv. ľudovodemokratickému režimu. Tie falošné záznamy tam existujú dodnes – aj 33 rokov po páde totalitného režimu. Prečo sa o tejto skutočnosti nehovorí?

b) V Monografii Sučian (odkiaľ pochádzam) vydanej v roku 2017 pripravoval pre roky 1939 – 1945 zostavovateľ, ktorý na toto obdobie použil len podklady/zdroje vydané pred rokom 1989, kde ako vieme – publikácie boli povinne korigované orgánmi KSS. V roku 2017 – takmer 30 rokov po páde totalitného režimu sú dejiny vyhodnocované na základe podkladov kontrolovaných funkcionármi komunistickej strany. Toto nie je ojedinelý prípad a smutné je, že aj súčasní – takzvaní historici – aby išli s prúdom politického režimu – robia to isté.

c) Dnes už každý so základnými znalosťami slovenských dejín vie, že napr. súdne procesy s predstaviteľmi prvej Slovenskej republiky boli vykonštruované politické procesy. Slovami Antona Rašlu – priamo jedného z obžalobcov Jozefa Tisa v jeho súdnom procese, v liste Ferdinandovi Čatlošovi v roku 1966 píše:

„Národný súd a ľudové súdy po r. 1945 boli mimoriadnymi súdmi, revolučnými súdmi, kde ako je známe sa ani tak nehľadá objektívna pravda, ako tvorí historická politická pravda. Objektívnu historickú pravdu sú povolaní odhaliť vedeckou metódou historici – niekedy z taktických dôvodov po určitom časovom odstupe. Na to budú mať dokumenty, pamäti a svedectvá…“

Ďalej v liste píše:

„Lenže v revolučnom politickom procese (akým súdy v r. 1945-47 boli), nešlo vôbec o vašu osobu, ale o to, aby novej politickej garnitúre nik v budúcnosti nevytýkal, že sa nedištancovala od „fašistického režimu slovenského štátu“. (pozn. BČ – sám Rašla dáva tento termín v liste do úvodzoviek!). Tu šlo o to, aby celý národ nebol obviňovaný známymi formuláciami – ktoré som musel aj ja v svojom procese vypočuť – : ´Všichni ste zradili´. Ak nemal byť celý národ objektom pomsty, museli sme „vinníka“ nájsť hoci i v telefónnom zozname!“

Čiže sám obžalobca najväčšieho a najsledovanejšieho súdneho procesu na Slovensku po 2. sv. vojne neskôr priznáva, že boli vynášané nespravodlivé rozsudky – aj tresty smrti len kvôli tomu, aby celý národ nebol objektom pomsty „víťazov“ a vinníka museli nájsť hoci aj v telefónnom zozname.

No dnes u väčšiny nezorientovanej či ľahostajnej verejnosti prevláda zmanipulovaná mienka, že predstaviteľov „klérofašistického režimu“ spravodlivo odsúdili… Zamyslime sa nad tým, komu tieto propagandou nanútené vyhlásenia pomáhajú. Pomáhajú tým, ktorí chcú bojovať za svoju vlasť a slovenský národ, alebo tým, ktorí chcú oslabiť súdržnosť Slovákov a ich národnú identitu?

gen. M. R. Štefánik

d) V Príspevkoch k dejinám SNP v Turci 1947 (redakčná komisia Turčianskej partizánskej brigády gen. M. R. Štefánika) sa uvádza: „Partizánske hnutie v Turci malo na svojom štíte štyri zásady, ktoré boli pre všetkých partizánov axiómami:

1. Poraziť a vyhnať Nemcov, ich spojencov a pomáhačov zo Slovenska. Jednoducho biť Nemcov a ich pomáhačov. (pozn. BČ: myslí sa doslovne a nie len tých v uniformách, ale všetkých občanov nemeckej národnosti a všetkých, ktorí im pomáhali. Z doterajších výskumov vyplýva, že odbojári zavraždili na našom území cca 2000 ľudí – vo veľkej väčšine nemeckej národnosti).

2. Bojovať za jednotnú a nedeliteľnú Republiku dvoch rovnoprávnych národov Čechov a Slovákov. (pozn. BČ: bol to de facto boj nielen proti Slovenskej republike, ktorá vznikla pred začatím 2. sv. vojny a uznala ju väčšina vtedajších štátov sveta vrátane ZSSR, ale aj voči idei slovenskej štátnej samostatnosti ako takej – čs. protifašistický odboj stál totiž neochvejne na stanovisku „jednotnej ČSR“. Prezident Beneš neuznával slovenský národ – uznával len československý – a slovenčinu považoval za nárečie. Pravým dôvodom návratu nedeliteľnej republiky Čechov a Slovákov sa javí predpoklad, že Beneš nechcel uznať úspechy 1. SR, chcel vziať Slovákom ich územie a zároveň ospravedlniť svoj zbabelý útek do Londýna 22. 10. 1938. Väčšina Slovákov bola aj po roku 1945 sklamaná z nových pomerov, ako aj z toho, že sa im nepodarilo udržať vlastný štát).

3. Bojovať za pravú ľudovú demokraciu a poraziť fašizmus. (pozn. B.Č.: faktom je, že zatiaľ čo “fašizmus“ na Slovensku v čase vplyvu slovenskej vlády neodsúdil na smrť nikoho za politický názor, alebo aktivitu, tá pravá „ľudová demokracia“ po obnove Československa nemala s popravami a vraždami politických oponentov žiadny problém)

4. Orientovať sa k Slovanstvu a budovať bratstvo so Sovietskym zväzom“ (pozn. BČ: Slováci mohli to bratstvo pocítiť nasledujúcich vyše 40 rokov)

V doslove k tejto publikácii autori uvádzajú: „Treba vyzdvihnúť, že odboj v Turci sa viedol predovšetkým zásadou obnovenia jednotnej československej republiky.“

(pozn. B.Č.: Uvedomme si teda, čo bolo pre plánovačov a aktérov povstania prvoradé.)

e) V Spomienkach na SNP v Turci z roku 1994 sa autor Ján Lobík na strane 44 pokúša o ospravedlnenie násilnej činnosti partizánov takto:

„Nie je správne, ak sa hocikto skoro po polstoročí snaží sovietskych partizánskych veliteľov a ich skutky odsudzovať, nazývať ich vrahmi a teroristami. Neuvedomujeme si, že oni k nám s takým poslaním už prišli. Plnili rozkaz svojho Ústredného štábu partizánskeho hnutia (ÚŠPH) v Kyjeve. Rovnako sa dnes mnohým, ktorí neľudskosť vojny nezažili, môže zdať, že správanie sa sovietskych ľudí voči osobám nemeckej národnosti bolo často kruté a nespravodlivé. Áno, bolo aj také. Bolo také isté ako správanie sa Nemcov voči osobám sovietskej príslušnosti. Krutú daň druhej svetovej vojne odviedli aj viacerí Nemci v Turci. Neboli vinní a zomreli len preto, že boli Nemci“

Toto je prabiedny pokus o ospravedlnenie zverstiev a krutostí, ktorých sa dopustili partizáni na civilných občanoch nielen nemeckej národnosti. Autor tejto publikácie Ján Lobík sa v roku 1994 pokúšal bagatelizovať výčiny partizánov. Ospravedlňovanie aktérov vrážd nevinných civilistov, okrem iných aj starcov, žien a detí tým, že plnili len rozkazy, je znova len dôkazom, že neposudzuje udalosti objektívne. Pre porovnanie, nacisti z táborov smrti boli Norimberským procesom odsúdení, no partizáni za svoje násilnosti boli po vojne odmeňovaní, vyzdvihovaní a podnes ich skutky dokonca poniektorí oslavujú…

Autor ďalej priznáva že:

„Každá práca napísaná o SNP počas 40 rokov komunistickej totality musela spĺňať jednu podmienku: obsahom musela dokazovať a čitateľa presviedčať, že vedúcou silou príprav a bojov v SNP v bola KSS.“

Tu treba dodať, že po roku 1989 bolo v publikáciách do popredia príprav SNP pretláčané nekomunistické vedenie, aby s pádom kultu komunizmu nepadol aj dodnes pre mnohých nepriateľov Slovenska užitočný kult SNP. Akurát sa vymenili role ich hlavných aktérov – komunistov nahradili demokrati…

f) Gustáv Husák v správe o povstaní vedenie KSČ informoval, že: „väčšina partizánov sú neseriózne elementy a ich tábory boli často brlohmi ožranstva a prostitúcie. Boli celé oddiely, ktoré proti Nemcom ani raz nevystrelili, zato denne terorizovali domáce obyvateľstvo.“

Takýchto skutočností existuje nespočetné množstvo, no neuvedomelá a manipulovaná spoločnosť nemá záujem tieto skutočnosti vziať na vedomie a poučiť sa z nich…

Bez slobodnej diskusie na tému dejín sa však národ historickú pravdu len sotva môže dozvedieť…

Zhrnutie témy a návrh riešení

Začiatkom rozkladu každej spoločnosti je duchovný a morálny úpadok. Kým nevieme zabezpečiť a naštartovať návrat k morálnym hodnotám, zmena k lepšej spoločnosti nie je možná. Akokoľvek najlepší odborníci vo svojich profesiách nemôžu stáť na vrchných pozíciách štátnych inštitúcií, ak sa nedržia základov morálky a etiky.

Snahou pronárodných organizácií aj politických strán by malo byť nasmerovanie vzdelávacieho systému k svojim národnoštátnym záujmom. S tým úzko súvisí aj vzdelávanie o svojich dejinách. Nemôžeme preberať interpretácie dejín Západu, ale ani Východu! Máme svoje vlastné dejiny, ktoré musia byť vykladané z pohľadu Slovákov. Povedané inak, na svoje dejiny sa musíme pozerať vlastnými očami, vlastnými okuliarmi!

Vychádzame z toho, že vznik 2. SR – obnovenie slovenskej štátnosti v r. 1992/1993 ideovo a politicky rehabilitovalo všetkých slovenských politikov a aktivistov, ktorí sa v 20. st. snažili o slovenskú samostatnosť – vrátane úsilia Dr. J. Tisu ako hlavy 1. SR.

Za kardinálny nedostatok pri formovaní 2. SR v r. 1992/1993 preto pokladáme to, že týchto politických predstaviteľov nerehabilitovala aj súdne, naopak, mladú SR sa snažila ideovo stavať na historických udalostiach, ktoré boli namierené proti slovenskej štátnosti a za ČSR (29. august 1944).

Všetky smery súvisiace viac či menej s dejinami máme zakotvené aj v Zásadných požiadavkách ZSI, ktoré sme vydali pri príležitosti 30. výročia prijatia Deklarácie o zvrchovanosti Slovenskej republiky dňa 17. júla 2022, konkrétne v bodoch:

5. žiadame vybudovanie kultúrneho a mediálneho prostredia s uprednostnením tradičných hodnôt, morálnych a etických zásad, žiadame nestrannosť informácií a názorovú pluralitu v spravodajských a politicko-publicistických programoch verejnoprávnych médií,

6. žiadame nastaviť výchovno-vzdelávací proces na podporu národnej a štátnej identity, 

7. žiadame odpolitizovanie súdov a prokuratúry a zabezpečenie vytvorenia skutočného právneho štátu, žiadame zrušiť NAKA, Špeciálnu prokuratúru a Špecializovaný trestný súd. 

8. žiadame prijať legislatívu, ktorá ochráni obyvateľov Slovenskej republiky pred skrytým škodlivým zahraničným vplyvom (variant zákona FARA v SŠA), 

9. žiadame obnovenie akademickej slobody a slobodného prezentovania vedeckých výsledkov bez obmedzení zákonom. 

Konkrétne návrhy zmien potrebné k tomu, aby sa dali dejiny vykladať objektívne bez hrozby trestov

– navrhujeme zmenu §421 a §422 Tr. zákona týkajúcich sa Podpory a propagácie skupín smerujúcich k potlačeniu základných práv a slobôd – tzn. špecifikovať bližšie a urobiť k nemu výklad, pretože dnes je definícia trestných činov v týchto paragrafoch veľmi široká a na ich základe je možné trestať aj akademikov s výsledkami svojich vedeckých výskumov, alebo napríklad aj ľudí propagujúcich znaky a symboly Staroslovenskej kultúry, či prvej SR.

– navrhujeme zrušenie Zákona 487/2013 Z.z. o protifašistickom odboji, postavení a pôsobnosti Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov – ktorý je ešte pozostatkom ideológie predchádzajúceho totalitného režimu a bráni objektívnemu hodnoteniu dejín. Z dostupných zdrojov je zrejmé, že vlastníkov partizánskych legitimácií bolo vydaných niekoľkonásobne viac ako bolo skutočných partizánov – aj vďaka zákonu 255/1946 – a niektorí mali s odbojom spoločnú iba tú legitimáciu a povstalecké metály, no neváhajú ich ekonomicky zneužívať a deformovať historickú pamäť Slovákov. Spravodlivému potrestaniu trestných činov partizánov bránili zákony obnoveného československého štátu. Išlo najmä o zákon č. 115/1946 Zb. z. a n. „O právnosti jednání souvisejících s bojem o znovunabytí svobody Čechú a Slovákú“. Podstatou tohto zákona bolo vyhlásenie ináč trestných činov, ku ktorým došlo od 30. septembra 1938 do 28. októbra 1945 v prospech „znovu–dobytia slobody Čechov a Slovákov“, alebo ktoré smerovali k „spravodlivej odplate za činy okupantov a ich pomáhačov“, za beztrestné. Tým sa ospravedlnili – amnestovali – aj tie najsurovejšie trestné činy, a to nielen v čase vojny, ale aj šesť mesiacov po nej! Pri komunistickom prevrate vo februári 1948 to boli práve členovia okresných pobočiek Zväzu slovenských partizánov, z ktorých boli utvorené pohotovostné čaty a roty, ktoré Povereníctvo vnútra použilo ako pomocné sily komunistami ovládaných oddielov bezpečnosti. Partizáni pri tomto prevrate znova „chránili slobodu, demokraciu“ presne tak, ako v augustovom povstaní v roku 1944.

– navrhujeme prijať zákon o antislovakizme – „Antislovakizmus je také vnímanie Slovákov, ktoré sa môže prejaviť ako nenávisť k Slovákom a Slovensku“ – máme viac príkladov verejného dehonestovania z nedávnej minulosti, nájznámejší od Arpáda Soltésza, ktoré otvorene útočia na Slovákov ako národ.

– navrhujeme vyhlásiť za pamätný deň 14. marec – Deň slovenskej štátnosti (v roku 1939 za vznik samostatného štátu hlasovali všetci prítomní poslanci Slovenského snemu)

– navrhujeme vyhlásiť za pamätný deň 18. apríl – Deň nespravodlivo odsúdených Slovákov (v r. 1947 bol popravený prvý prezident SR Dr. Jozef Tiso)

– navrhujeme zrušiť 1. máj ako pamätný deň – Deň pristúpenia Slovenskej republiky k Európskej únii

– navrhujeme zrušiť 29. august ako štátny sviatok – keďže výsledky výskumov pronárodných historikov vedú k záveru, že to bola vzbura proti samostatnej Slovenskej republike a za obnovu Česko-Slovenskej republiky režírovaná Benešom a Stalinom – ale pripomínať si ho ako pamätný Deň obetí povstania

– navrhujeme zrušiť pamätný deň 6. október ako Deň obetí Dukly a nahradiť ho Dňom vyhlásenia autonómie Slovenska (6. október 1938 – Slovensko po prvýkrát získalo svoju vládu i zákonodarný snem)

– navrhujeme zrušiť pamätný deň 28. október ako Deň vzniku samostatného česko-slovenského štátu, ktorý je štátnym sviatkom ČR a nemá so súčasnou Slovenskou republikou nič spoločné.

– navrhujeme vyhlásiť 2. november za pamätný deň – Deň nespravodlivo vysťahovaných a odvlečených občanov (Viedenská arbitráž 1938)

Pre mnohých sa azda tieto návrhy môžu dnes zdať ešte kontroverzné, či predčasné. No my nepotrebujeme zbierať politické body a hľadať súhlas s väčšinou alternatívy, aby sme sa niekomu zapáčili. Potrebujeme, aby sa dejiny začali hodnotiť objektívne a pripomínať si dni, ktoré by si mal pamätať každý Slovák.

Záver

Mali by sme si všetci uvedomiť, že cudzí, ktorí nám tvorili a prepisovali našu históriu v priebehu stáročí, zneužívali miernu povahu Slovákov, potláčali našu národnú identitu – robili to vždy s jednoznačným zámerom – aby podrobený národ mohli so zanedbateľným odporom ovládať, v najhoršom pripraviť o suverenitu.

Ak nám naozaj ide o prospech všetkých Slovákov, mali by sme sa historickým udalostiam postaviť čelom aj vtedy, ak sú nepríjemné. Pokiaľ sa s minulosťou nevyrovnáme, nepriznáme chyby, ktoré sa udiali a nepristúpime k revízii dejín, politika a ani stav spoločnosti sa nikdy nezmení.

A naozaj na záver si dovolím uviesť tri citáty Georga Orwela, vlastným menom Eric Artur Blair, na ktoré pri dnešnej téme nesmieme zabudnúť:

„Kto ovláda minulosť, ovláda budúcnosť. Kto ovláda prítomnosť, ovláda minulosť“

„Ak sloboda slova vôbec niečo znamená, potom je to právo hovoriť ľuďom to, čo nechcú počuť“

„Čím viac sa spoločnosť vzďaľuje od pravdy, tým viac nenávidí tých, ktorí ju hovoria“

Branislav Čech, predseda, Združenie slovenskej inteligencie

Tlačiť článok

Zanechajte nám komentár

Predchadzajúci článok

Spravodajstvo

Ukrajinské obilie dovezené do SR obsahuje škodlivý pesticíd!

ilustr. obr. infovojna Arbitrážna vzorka potvrdila zakázaný pesticíd v ukrajinskom obilí, oznámil minister pôdohospodárstva Vlčan. S obilím dovezeným z Ukrajiny ...

Nasledujúci článok

NÁZOR

Prof. Peter Staněk - geopolitická situácia

Pár neumelých slov k zásadným témam dneška a čo sa deje so vetom? K otázkam geopolitického systému a k prírodným ...
Aktualizované 12.6. 13:10
Spravodajstvo

George Soros otvorene rozpráva o realizácii jeho plánu likvidácie Ruska a ďalších krajín

ilustračné fototo: europeanconservative.com Kto je George Soros? Zopár faktov a zhodnotenie jeho investícií a impéria Maďarský podnikateľ Georg Soros, o ...
Spravodajstvo

Rostas: Stanovisko k neoficiálnym výsledkom volieb do EP

09.06.2024 · AUTOR: TIBOR ELIOT ROSTAS “Nech budú finálne čísla akékoľvek, obrovské množstvo ľudí mi písalo, že mi vo voľbách prejavili dôveru, ...
Aktualizované 12.6. 14:07
Spravodajstvo

3 milióny nadmerných úmrtí v 47 krajinách súvisiacich s injekciou COVID

Nadmerná úmrtnosť v krajinách západného sveta od pandémie COVID-19: odhady „Náš svet v údajoch“ od januára 2020 do decembra 2022 ...
Aktualizované 13.6. 22:37
Spravodajstvo

Kaliňák podáva na Naďa trestné oznámenie za vlastizradu

Kaliňák vyjadril k Jaroslavovi Naďovi tvrdé slová o vlastizrade Minister a exminister obrany sú vo veľkom spore. Robert Kaliňák použil ...
Aktualizované 11.6. 23:47
Spravodajstvo

PREFERENČNÉ HLASY VYNIESLI T.E.ROSTASA PRED DVOCH PREMIÉROV, MINISTROV, PREDSEDU KOALIČNEJ STRANY AJ MNOŽSTVO POSLANCOV PARLAMENTU

Foto: Matúš Plecho AUTOR: ZEM&VEK Nezávislý kandidát Tibor Eliot Rostas bez bilbordovej kampane, ktorú na rozdiel od iných vôbec nevyužil a ...
Aktualizované 12.6. 00:56
Spravodajstvo

OSN, WHO a WEF boli vyhlásené za teroristické organizácie Republikánskym krajským zhromaždením na Floride

Republikánske zhromaždenie okresu Lee, čo je ľudová konzervatívna republikánska organizácia, schválilo rezolúciu, ktorú predstavil Joseph Samsone a vyhlásil OSN, WHO a WEF ...
Aktualizované 12.6. 00:22
Spravodajstvo

Nasadenie pri pobreží Floridy: Aká silná je ruská útočná ponorka triedy Yasen-M

Ruská ponorka pri kubánskom pobreží môže predstavovať pre Spojené štáty vážnu hrozbu uvádza Americká publikácia „Military Watch Magazine“, kde sa ...
Spravodajstvo

Voľby do Európskeho parlamentu dosiahli 34,38 percentnú účasť

Oficiálne výsledky eurovolieb oznámil predseda štátnej volebnej komisie Eduard Burda. Volebná účasť v sobotňajších (8. 6.) voľbách do Európskeho parlamentu ...
Aktualizované 12.6. 13:22
Spravodajstvo

Ján Káľavský: Cieľom čurillovcov bolo "uje*ať skur*ených smerákov a Fica"

Mimi Šramová s Jánom Káľavským, bývalým operatívcom NAKA S ex-operatívcom NAKA Jánom Káľavským Sme sa v Bosne, kde Ján Káľavský ...
Aktualizované 13.6. 23:40
Spravodajstvo

Otvorený list generálnemu prokurátorovi Žilinkovi

Vážený pane, na Vašom osobnom profile obmedzili ste kto môže komentovať Vaše príspevky. Obzvlášť po atentáte na Roberta Fica Spoločnosť Meta ...