HARABIN: Zmluva o vojenskej prítomnosti cudzích vojsk na našom území môže byť neplatná

FB, Dávid Grznár | Štefan Harabin

Exkluzívne, kandidát na prezidenta Štefan Harabin: Slovensko sa môže domáhať neplatnosti zmluvy o vojenskej prítomnosti niektorých útvarov americkej armády na našom území, lebo táto zmluva vážne obmedzuje našu štátnu suverenitu.

Čitatelia mojich príspevkov vedia, že ako právnik poukazujem na vážne problémy, ktoré ovplyvňujú alebo môžu ovplyvniť životy nás všetkých dnes alebo v blízkej budúcnosti. Hlavne mi ide aj o objasňovanie právnych otázok a právnej podstaty aktuálnych tém, čo najširšej verejnosti tak, aby mal každý občan možnosť, i keď sám neštudoval právnu vedu, vyznať sa v spleti verejne mediálne prezentovaných informácií a na základe odborných právnych stanovísk si mohol sám zhodnotiť, čo považuje za dobré, čo za nebezpečné procesy a čo za neprijateľné.

Medzinárodné zmluvné právo upravuje okrem iného aj otázky neplatnosti medzinárodných zmlúv. Vo všeobecnosti platí, že ak bola zmluva podpísaná všeobecne medzinárodne uznávanou osobou na to splnomocnenou (za takú osobu sa považuje napríklad prezident, predseda vlády, minister zahraničných vecí a pod.), štát sa nemôže dovolávať neplatnosti zmluvy. Predpokladá sa, že štát má vo vnútri dostatočné mechanizmy na prerokovanie a pripomienkovanie medzinárodných zmlúv a preto súhlas vyjadrený zástupcom štátu napríklad podpisom zmluvy je platný. Existujú však prípady, kedy by bolo možné sa dovolávať neplatnosti takto podpísanej zmluvy. Čl. 46 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve (Vyhláška č. 15 ministra zahraničných vecí zo 4. 9. 1987) stanovuje: „skutočnosti, že pri vyjadrení súhlasu štátu s tým, že bude viazaný zmluvou, došlo k porušeniu niektorého ustanovenia jeho vnútroštátneho práva týkajúceho sa oprávnenia uzatvárať zmluvu sa štát nemôže dovolávať ako dôvodu zrušenia svojho súhlasu, s výnimkou prípadu, že toto porušenie bolo zjavné a týka sa osobitne dôležitého pravidla jeho vnútroštátneho práva. Porušenie je zjavné, ak je objektívne zrejmé ktorémukoľvek štátu postupujúcemu v tejto veci podľa obvyklej praxe a dobromyseľne.“

Neplatnosti sa možno dovolávať iba v prípade, ak prekročením kompetencií orgánu, ktorý zmluvu podpísal, alebo účelom alebo obsahom zmluvy došlo k úplne zjavnému (tzv. „absolútny manifest“) porušeniu vnútroštátneho predpisu základného významu, kedy za takýchto okolností by ani druhé štáty, postupujúce podľa obvyklej praxe a v dobrej viere nemohli oprávnene namietať, že sa spoliehali na už vyjadrený súhlas. Podobne v čl. 47 uvedeného Viedenského dohovoru sa možno domáhať neplatnosti podpisu zmluvy ak zástupca štátu prekročil svoju právomoc a bol pritom obmedzený napríklad povinnosťou vnútroštátneho procesu ratifikácie medzinárodnej zmluvy. Štát sa tu môže dovolávať neplatnosti podpisu (súhlasu byť viazaný zmluvou) iba vtedy ak ešte pred podpisom zmluvy ostatní účastníci boli informovaní, že takáto zmluva podlieha vnútroštátnej ratifikácii toho štátu, ktorého predstaviteľ zmluvu podpísal.

Podľa čl. 86 písm. d) Ústavy Slovenskej republiky Národná rada SR pri vyslovovaní súhlasu s medzinárodnou zmluvou zároveň rozhoduje o tom, či ide o medzinárodnú zmluvu podľa čl. 7 ods. 5  Ústavy SR.

Čl. 7 ods. 4 Ústavy SR stanovuje, že na platnosť medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodných politických zmlúv, medzinárodných zmlúv  vojenskej  povahy, medzinárodných zmlúv, z ktorých vzniká Slovenskej republike členstvo v medzinárodných organizáciách, medzinárodných hospodárskych zmlúv všeobecnej povahy, medzinárodných zmlúv,  na  ktorých  vykonanie  je  potrebný  zákon a  medzinárodných  zmlúv,  ktoré  priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, sa vyžaduje pred ratifikáciou súhlas Národnej rady Slovenskej republiky.

Čl. 7 ods. 5 Ústavy SR vyslovene stanovuje, že medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy a ktorých vykonanie nie je potrebný zákon a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom (t. j. v Zbierke zákonov SR) majú prednosť pred zákonmi. V hierarchii právnych noriem SR sú teda medzinárodné zmluvy podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy SR postavené nižšie ako Ústava alebo ústavné zákony, ale vyššie ako zákony. To potvrdzuje čl. 125 Ústavy SR o posudzovaní súladu právnych noriem Ústavným súdom SR.

Vychádzajúc zo znenia uvedených článkov Ústavy SR o prijímaní medzinárodných zmlúv možno konštatovať nasledovné: Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo. Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo. Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach  a  v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Vláda rozhoduje v zbore okrem iného o medzinárodných zmluvách Slovenskej republiky, ktorých dojednávanie preniesol na vládu prezident Slovenskej republiky. Rozhodnutím prezidenta SR z 29. 6. 2001 o prenesení právomoci dojednávať medzinárodné zmluvy na vládu SR podľa čl. 102 ods. 1 písm. a) Ústavy SR, je vláda SR oprávnená prerokúvať prípravu návrhov medzinárodných zmlúv, na ktorých prijatie je potrený súhlas NR SR, a dojednávať medzinárodné zmluvy podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy SR.

Zmluvu treba posudzovať vždy podľa jej obsahu (nech by sa volala napríklad „Akčný plán“ alebo akokoľvek inak). Preto ak sa nejedná o zmluvu podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy SR, potom ju treba posudzovať ako zmluvu, na ktorej platnosť sa musí postupovať podľa Pravidiel pre uzatváranie medzinárodných zmlúv schválených uznesením vlády SR č. 743 z 21. 10. 2009. Môže ísť napríklad o medzirezortné medzinárodné zmluvy. Súčasne treba dodržať postup podľa č. 86 písm. d) Ústavy SR.

Slovenská republika sa môže domáhať neplatnosti takejto zmluvy z dôvodu straty národnej suverenity zásadným spôsobom meniacej medzinárodný právny status Slovenskej republiky ako suverénneho subjektu medzinárodného práva bez predchádzajúceho mandátu Ústavy SR alebo súhlasu občanov SR (ani neprebehlo referendum, ani žiadne články ústavy, ani bývalý vládny program takýto mandát bývalej vláde neposkytol). To sa samozrejme týka zmluvy o vojenskej prítomnosti niektorých útvarov americkej armády na našom území, pretože táto zmluva vážne obmedzuje našu štátnu suverenitu. A týka sa  to aj iných návrhov, napríklad zo strany Bruselu.

Ak je pre Slovensko a iné štáty základným a najsilnejším právnym predpisom Ústava, tak v prípade medzinárodnej organizácie, ako je aj Európska únia, sú jej základným právnym predpisom zmluvy o Európskej únii podpísané členskými štátmi. Ak v štáte ani jeden zákon, ktorý má prirodzene hierarchicky nižšiu právnu silu ako Ústava nemôže Ústave odporovať, inak je neplatný, tak aj akékoľvek opatrenie medzinárodnej organizácie, ktoré odporuje obsahu dohodnutému v zmluvách, jednoducho predstavuje porušenie týchto zmlúv a je od počiatku neplatné. Medzinárodná organizácia takéto opatrenia potom nemôže od členského štátu vyžadovať. Ak zo zmlúv o EÚ vyplýva, že otázky migrácie, azylu a vnútornej bezpečnosti členských štátov patria do ich výlučnej kompetencie (v platných zmluvách o EÚ tieto otázky nepatria ani do výlučnej kompetencie EÚ, ani do spoločnej kompetencie EÚ a členských štátov), tak Európska únia, ani žiaden jej orgán nemôže do takejto výlučnej kompetencie štátov zasahovať. A už vôbec nie sa snažiť ich mocensky prinútiť alebo okľukami, cez rôzne vnútorné procesy sa snažiť oklamať členské štáty, že sa musia želaniu Bruselu podriadiť.

Slovensko nemá právny záväzok prijímať ilegálnych migrantov iba na základe želania Bruselských úradníkov alebo Nemecka alebo iných zákulisných síl, pôsobiacich na členské štáty EÚ. Od nezákonnej migrácie treba oddeliť legálnu, migráciu, prinášajúcu nám prospech. Vláda má dobre spracovaný vlastný plán realizácie legálnej a želanej migračnej politiky Slovenskej republiky. Štát má napríklad záujem o niektorých odborníkov, špecialistov, ktorým umožní pracovať a žiť na Slovensku. Slovensko ani nemá záujem vzdať sa svojej suverenity v prospech napríklad nových návrhov na vytvorenie z Európskej únie jediného federatívneho štátneho usporiadania, kde by sme už nemohli o sebe slobodne rozhodovať.

Vychádzajúc z ťažko pochopiteľnej, neakceptovateľnej a neúprimnej povahy rôznych nátlakov, na túto tému zo strany Bruselu, Nemecka aj iných štátov EÚ, treba hovoriť o jasnej pokračujúcej strate dôvery občanov EÚ v čestnosť a dobromyseľnosť jej inštitúcií voči Slovensku a ďalším štátom Strednej a Východnej Európy. Je nutné dôsledne chrániť vlastnú bezpečnosť pred vlnami importovaných kriminálnych živlov. Je pravdou, že nie všetci ilegálni migranti sú kriminálnikmi. To však nijako neospravedlňuje prebiehajúcu nezákonnú operáciu násilného osídľovania Európy. Faktov potvrdzujúcich tieto skutočnosti má aj naša vláda k dispozícii neuveriteľne veľa. Akékoľvek ústupky by boli preto priamym ohrozením bezpečnosti občanov Slovenska, čomu treba zabrániť.

V tejto súvislosti možno iba uvítať realistický pohľad novej vlády na súčasnú situáciu a rozhodnosť zasiahnuť proti akémukoľvek pokusu medzinárodnými zmluvami alebo nátlakmi porušovať našu štátnu suverenitu.

Štefan Harabin
kandidát na prezidenta
Slovenskej republiky 2024