Dostať sa do slovenských rádií je pre producentov v podstate výzva…

Lavagance. Prvé CD Back to Attraction vydali v roku 2006 a hneď získali troch Aurelov za Naj­lepší album v kategórii alternatívna hudba, Najlepší videoklip („Mi­les“) a Objav roka. Štúdiový album Orthodox Experience poslucháči Rádia FM zvolili za najlepší slo­venský album roku 2007. Za pred­kapelu si ich dvakrát vybrali slávni Depeche Mode a Duran Duran, ich single rotovali na slávnej MTV. Piati členovia skupiny brázdia spo­lu Slovensko, Európu i svet a svoje publikum, zvyknuté predovšetkým na kvalitu, nedávno potešili novým singlom Make me smile, ktorý nato­čili v Moskve. O lyžovaní, národnej hrdosti, Amerike, politike a trošku aj o hudbe sme sa porozprávali so spevákom Marekom Rakovickým a gitaristom Máriom Smashingom.

Čo vás napadlo ako prvé, keď ste sa dozvedeli, že idete hrať do Popradu?

Marek: Každé mesto je špecific­ké, rovnako ako ľudia v ňom. A zá­visí to aj od prostredia, v ktorom vyrastajú. Poprad je blízko k Tat­rám. Pre mňa je to vždy pekný zá­žitok, tak som sa tešil.

Smasho: Mal som radosť, že ide­me hrať vonku, kde nás uvidia aj ľudia, ktorí nás ešte nikdy nevi­deli, či už v rám­ci klubovej alebo festivalovej scény. Mestské koncerty takto pod širákom majú podľa mňa výhodu, že tu často stretneš ľudí, ktorí do takýchto prost-redí nechodievajú. Mám tu pod Tatrami navyše priate­ľov, chodievam sem za nimi, preto mám Poprad naozaj rád.

Žijete v Bratislave. Chodievate aj do Tatier? Venujete sa turistike? Viete lyžovať?

Marek: Na Gerlachu som ešte nebol. Trénujem tu s kamarátom z Brezna a často som taký zničený, že sa po cvičení už len regenerujem. Ale pravidelne chodievam na Kriváň. A asi pred dvoma týždňami som bol v Sliezskom dome. Keď som bol mladší, bavilo ma skalolezectvo. Chodieval som liezť v Bratislave pod hrad na Malú a Veľkú platňu, kým mi to mama nezakázala. Tam to bolo fajn. Na chlapca, čo vyrás­tol v Petržalke dobré, nie? Aj keď vám, Tatrancom, sa to asi bude zdať slabšie.

Smasho: Chodievam pravidelne do Tatier na predĺžené víkendy. Ale na zimné športy veľmi nie som.

Marek: Lyžovať viem. Aj Vincent (basgitara) vie lyžovať, Robie (bicie) sa to učil dvadsať rokov, snaží sa, no nebaví ho to. Platí fakt, že tí, čo majú k tomu ďaleko, sú tým často úplne posadnutí. A veľakrát stretnem ľudí odtiaľto, ktorí to maj úplne v paži.

Hrávate veľa v zahrani­čí, spievate po anglicky. Ste radi, že ste Slováci?

Marek: Aby som to povedal „sprosto“ – som na to asi hrdý. Keď som bol ako chlapec pan­káč, na všetko a na všetkých som len nadával. Mám rodinu v Amerike, ktorú navštevujem každý rok. Keď človek veľa cestuje, príde na to, že sa na tom Slovensku až tak zle ne­máme. Áno, majú niečo dobré tam i inde, ale celkovo, vždy, keď sa sem vrátim, sa tu cítim najlepšie.

Smasho: Som Slovák len z polovice. Otec je z Vietna­mu a spoznal som ho na jeseň minulého roku. Od narodenia sa však cítim ako Slovák a som rád, že ním som.

Aktuálne sa veľa hovorí o migrantoch. Cítiš nená­vistnú migračnú vlnu valia­cu sa Slovenskom?

Smasho: Nie, vôbec sa ma to nedotýka. Necítim to v ro­dine, ani medzi priateľmi. Týka sa to však nás, ako kra­jiny alebo nás, ako Európanov, a nie je to vôbec jednoduchá otázka.

Mali by sa hudobníci a umelci všeobecne vôbec „montovať“ do politiky?

Smasho: Niekto áno, niekto nie.

Marek: Kto má čo povedať, nech svoj názor zdieľa. Mne sa najmä nepáči, že na sociál-nych sieťach a facebooku zvlášť, existuje veľmi silné fil­trovanie názorov. Keď niekto vyjadrí svoj postoj alebo hoci len otáznik, spustí sa naňho veľmi silná kritika. Nemám rád, keď ľudia, ktorí si veľmi silno zastávajú demokraciu, ju na internete vôbec nevedia to­lerovať. Keď človek niečo videl a zažil, môže sa o to podeliť, ale len ďalej posúvať niečo, čo máš načítané, to ma nezaují­ma. Často už ani nepočúvam, čo kto hovorí, radšej sa sústre­ďujem na to, čo cítim srdcom.

Vedia sa slovenskí hudob­níci presadiť v zahraničí?

Smasho: Čo to znamená „presadiť sa“?

Marek: Je veľa úrovní „pre­sadenia sa“ v zahraničí. Aj Ru­muni sa presadia, lebo nájdu dieru na trhu a robia disco easy štýl, hoci sú inak dobrí muzikanti. Speváčku Innu by si si v živote nepustila a predsa ju poznajú až v Chicagu, pre­tože je to iný, discofilný dan­cefloor. Brutálne katastrofický síce, no presadila sa tam, lebo je iná. O takéto presadenie nám nejde. Ak chceš prera­ziť vonku, musíš ísť vlastnou cestou, musíš mať obrovské šťastie a disciplínu. Dobrých spevákov a speváčok tam majú kvadrilióny.

Takže pre vás je dôležité robiť kvalitnú hudbu, aj za cenu menšieho komerčného úspechu?

Smasho: Chceme si robiť svoje, aj keď je to na dlhé lak­te a sme radi, že nás okrem Rádia FM hráva aj Slovenský rozhlas, Rádio Express či Fun rádio. Chceme mať zásah aj, aj. Je nám jedno či je to ko­merčný poslucháč, lebo urobiť komerčne dobrú pesničku, za ktorou si môžeš stáť, tiež nie je jednoduché.

Marek: Takto to nerozo­beráme. Načo? Chceš urobiť pesničku, ktorá má nejaký text, je o niečom, podľa toho urobíš hudbu a prispôsobíš sa textu. Ide o výpoveď, o nič iné. Našim vzorom je sever Euró­py. Švédsko, Nórsko, Dánsko a Island. Anglosaský trh ich akceptuje napriek tomu, že spievajú vo svojom sekundár­nom jazyku. Naším cieľom je, aby aj nás takto začali akcep­tovať. Pokiaľ viem, Rumuni u nich fičia zatiaľ len v disco­filnom prúde, Slováci tam ešte ani neexistujú. Z Nemcov tuším berú len Rammstein, z Rakúska akceptovali voľake­dy len Falca, hoci dnes sa to už podarilo viacerým.

U nás je veľmi šikovná na­príklad Celeste Buckingham a radi by sme s ňou spolupraco­vali, robili by sme však náš štýl.

Island svojho času ces­tovný ruch postavil na pre­zentácii domácich kapiel. Doslova stelesnením tohto ostrovného štátu sa stala spe­váčka Björk. Je to cesta aj pre Slovensko?

Marek: Áno, určite je to cesta. Keď si zoberieš naprík-lad Ameriku, imidž krajiny pre turistov zatraktívňovali a formovali aj cez filmy, her­cov, športovcov, spevákov a hudobné kapely.

Smasho: Slovensko je straš­ne pozadu. No aj tu sa nájdu ľudia, ktorí takto rozmýšľajú a je to aj reálne. Aj u nás sú už konkrétni promotéri, ktorí sa snažia niečo urobiť pre kape­ly a pre tzv. Slovak industry music export. Napríklad taký Tibor Halada. Chodí po kon­ferenciách, rozpráva o sloven­ských kapelách. U nás je prob­lém, že tu neexistuje žiadna inštitúcia ako napríklad vo Francúzsku French Music Ex­port. Máme možno niečo pod ministerstvom kultúry a celé roky fungujeme na projektoch tradičných kapiel, ako naprí­klad Lúčnica. No nič moder­né. Tohto roku sa o tom disku­tovalo na Pohode. Slovenskí i napríklad izraelskí promo­téri niekoľkokrát spomenuli aj naše meno. Vraj sme jedna z tých slovenských kapiel, ktoré sú vhodné na export, sú ready. No zatiaľ sa to nedeje a je to postavené len na in­dividuálnom snažení samot­ných kapiel a umelcov. Na ich tvrdej práci a troške šťastia.

Dôležitú úlohu v tomto procese zohráva aj štát…

Smasho: Áno, ale musí tu byť osoba, ktorej záleží na tom, aby sa to systematicky vyvíjalo, nie aby sa kapela len niekde ukázala a tým to zhaslo. Ako keď ide slovenská kapelka do Anglicka, odohrá tam koncert a to je všetko. Predstavujeme si niečo iné. Práca s agentmi, agentúrami, s médiámi. To sú veci, ktoré si musíš svojou cestou, svojimi kontaktmi vybudovať a platiť. Pokiaľ sa, pravda, touto cestou naozaj vybrať chceš a niečo od toho očakávaš.

Marek: Na štát sa v našom prípade spoliehať nedá, ideme si svojou cestou. Máme teraz šikovného chlapca, ktorého sme spoznali v Moskve. Má celkom dobré konexie v Ne­mecku, dobre sa o nás stará. V Nemecku sme už hrali a v Moskve sme točili klip. Mám dojem, že keď sme hrali v Ra­kúsku, či už vo Viedni alebo na festivale Frequency, reakcia ľudí bola veľmi dobrá a vrúc­na. Len to proste funguje tak, že odtiaľto zatiaľ nikto nič ne­nakupuje. Všetci nakupujú len zahraničných interpretov. Raz za rok sa nejaká naša kapela dostane niekam na zahranič­ný workshop, čo je super, ale podľa mňa je to stále málo. Hudba je už v podstate forma biznisu a aby sa presadil ďalší interpret z tejto lokality, musí byť veľmi silný. U nás treba vybudovať opačný kanál. To je to, čo si severské krajiny už vybudovali. V podstate od čias Abby už Švédov v zahra­ničí akceptujú. Rammstein si to tiež museli vybudovať sami, postupne, až sa dostali tam, kde sú teraz. To je jediná cesta. Nemôžeš sa spoliehať na neja­ký štát, hoci by to bolo pekné.

Nedávno sa verejne dis­kutovalo o povinnom obje­me slovenskej hudby hranej v rádiách. Je pravda, že ju slovenské rádiá hrať nechcú?

Marek: Som za viac sloven­skej hudby v rádiách, ale kva­litnejšej. Pre mňa je to v pods-tate výzva, keďže sa zaoberám aj produkciou. Keď chceš, do­staň sa do éteru, máš šancu. To je všetko. Američania, na­príklad, prijali zákon proti na­rastaniu vplyvu britskej hudby v USA. V rámci televízií ob­medzili vystupovanie anglic­kých kapiel, ktoré sú naozaj ši­kovné, na jedenkrát v mesiaci, v konkrétnej relácii. Bránia si svoje hudobné teritórium, veď je to ich biznis. Keď to robia Francúzi, Američania, aj iné vyspelejšie krajiny, nevidím najmenší problém, aby sme takto konali aj my.

Smasho: Peniaze nám utekajú a strašiť ľudí tým, že budeme od rána do večera počúvať len určitých nemeno­vaných interpretov, to je úplná blbosť. Prečo hneď takto nega­tívne? Však sa s tým vysporia­daj a rob takú produkciu, aby ti ju rádiá hrali, ak o to máš záujem. A oni budú. Náš pocit z rádií je, že čakajú v zmysle – budeme vás hrať, len doneste tú správnu pieseň. Aj nám nie­koľko rokov hovorili, že sme perfektní, ale nevedia nás hrať.

Marek: Hrali nám prin­ceznú (Princess of the Light) aj Gabriela, obe sú po anglic­ky. Naposledy sme produ­kovali napríklad aj Zuzanu Smatanovú a momentálne je to tuším druhá najhranejšia skladba v éteri. A spieva po slovensky.

Amerika sem, Amerika tam. Nový klip Make me smile ste točili v Moskve…

Marek: Náš režisér Braňo Špaček, ktorý s nami robil už sedem klipov, jedného dňa vy­myslel, že ideme do Moskvy. On je ročník 67, veľmi proti­komunistický. Neznáša ľudí, ktorí boli pred revolúciou veľkí komunisti a zrazu po 89-tom zasa veľkí kapitalisti. V 90. rokoch bol v New Yor­ku a bol z neho unesený. Tak ten Braňo povedal: „Poďme do Moskvy a uvidíme, čo sa stane. Chcem extrém, ľudí, čo jedia sklo…“ Na YouTube si pozrel videá, čoho všetkého sú blázniví Rusi schopní. Kama­rát, ktorý tam študoval, nám vybavil víza, šli sme a začali točiť. Zažili sme tam nádherné okamihy a ľudia boli vynika­júci. Bežní, na ulici, hocikde. Mali sme taký biely repráčik, z ktorého sme púšťali pesnič­ky, tancovali a spievali a ľu­dia, baby aj chalani, sa pris-tavovali. A keď sa dozvedeli, že sme zo Slovenska, boli úpl­ne otvorení. „Naši druzia…“ – vraveli nám. Asi druhý deň prišiel za mnou režisér a vra­ví mi, že to celé úplne pre­hodnocuje a je v kultúrnom šoku. „Počúvaj ma, tí idioti sme asi my. Nechápem. To som netušil.“ Takto dáko to bolo. Boli sme tam sedem dní so sprievodcom, polovičným Kazachom a cítili sme sa ako Angličania v New Yorku. To je ten istý svet, ten istý jazyk a cí­tiš sa tam ako doma. Prijímajú ťa tak.

A odkaz pre mladé talen­ty? Ako sa stať muzikantom?

Marek: Jediná cesta je úprimnosť a mali by si niečo zažiť. Nie hneď chcieť byť sláv­ni. Samotná muzika bez ob­sahu dnes podľa mňa nikoho nezaujíma. Čo ľudí zaujíma je príbeh. To znamená, že interp-ret musí naozaj niečo zažiť, a tým pádom aj niečo vedieť povedať. Samozrejme, že treba byť aj technicky vyspelý, aby to vedel predniesť. Na druhej strane, prílišná technická vys-pelosť dnes nie je potrebná. Taký Lou Reed podával svoje príbehy takým svojsky obyčaj­ným rozprávaním, nepotre­boval vedieť super technicky spievať, aby na ľudí zapôsobil. Vedel tie príbehy rozprávať. To je celé. Petra Vargová

foto: archív Lavagance a Jan Spurný