Cesta štyroch popradských horolozecov na Kazbeg

Ničivé zemetrasenie pod najvyššou ho­rou sveta v Nepále si vyžiadalo tisíc­ky životov domorodcov. V dvoch základných táboroch tesne pod Mount Eve­restom bolo v tom čase približne tristo za­hraničných horolezcov, medzi nimi i Tat­ranci a stovky domácich.

Smrť pod lavínou našli desiatky ľudí v základnom tábore a ďalšie desiatky sa zranili. Našťastie, me­dzi nimi nebol ani jediný Slovák a viace­rí sa po týchto nešťastných udalostiach vrátili domov. Týmito tragickými udalosťami začal náš rozhovor s horským záchra­nárom a sprievodcom Branislavom Sikorči­nom, členom Horolezeckého oddielu TJ Lo­komotíva Štart Poprad, ktorý sa spolu s Duša­nom Medlom, Vladimírom Mončekom a Mi­chalom Piklerom v druhej polovici marca vrátili z úspešnej expedície do pohoria Kau­kaz, ktoré leží medzi Čiernym a Kaspickým morom. Ich cieľom bol 5 047 metrov vysoký, básnikmi ospievaný Kazbeg v Gruzínsku.

Ničivé zemetrasenie pod najvyššou ho­rou sveta v Nepále si vyžiadalo tisíc­ky životov domorodcov. V dvoch zák-ladných táboroch tesne pod Mount Eve­restom bolo v tom čase približne tristo za­hraničných horolezcov, medzi nimi i Tat­ranci a stovky domácich. Smrť pod lavínou našli desiatky ľudí v základnom tábore a ďalšie desiatky sa zranili. Našťastie, me­dzi nimi nebol ani jediný Slovák a viace­rí sa po týchto nešťastných udalostiach vrátili domov. Týmito tragickými uda-losťami začal náš rozhovor s horským záchra­nárom a sprievodcom Branislavom Sikorči­nom, členom Horolezeckého oddielu TJ Lo­komotíva Štart Poprad, ktorý sa spolu s Duša­nom Medlom, Vladimírom Mončekom a Mi­chalom Piklerom v druhej polovici marca vrátili z úspešnej expedície do pohoria Kau­kaz, ktoré leží medzi Čiernym a Kaspickým morom. Ich cieľom bol 5 047 metrov vysoký, básnikmi ospievaný Kazbeg v Gruzínsku.

Kaukaz známy – neznámy

Kaukaz nie je pre členov popradského Horolezeckého oddielu neznámy a často sa do tohto pohoria vracajú. „Už za tzv. socializmu Vilo Kysela s Palom Lešundákom boli pod Užbou, pod Šcharou, v sever­nej Osetiji, Mestiji a majú to tam pochodené všetko. Len v posledných rokoch vyšli na Elbrus, vysoký 5 642 metrov Majo Pitoňák, Edo Mlynský a Alenka Zagorová. Za rov­nakým dobrodružstvom sa na najvyšší vrchol Kaukazu vydali Dušan Medla, Martin Mazák a Vlado Monček minu­lého roku. Žiaľ, poveternostné podmienky im to nedovolili,“ spomína Braňo a hovorí, že v ostatnej dobe ich viac oslo­vujú oblasti, kde je menej ci­vilizácie a ľudia sú tam oveľa priateľskejší a úprimnejší. Aj preto sa rozhodli pre Kazbek.

Dostať sa pod Kazbek z Gruzínska bolo oveľa jed­noduchšie, ako ísť cez Rus­ko. 10. marca odleteli z bu­dapeštianskeho letiska a po približne trojhodinovom lete pristáli v Kutaisi, ktoré je od hlavného mesta Tbilisi vzdia­lené 200 km. Na letisku už čakali mikrobusy pre 10 – 12 ľudí, ktorými sa bez akých­koľvek problémov za 5 – 10 eur mohli cestujúci odviezť sa do cieľa svojej cesty. Či už do Mestije, Batumi či Soku­mi. Ich cieľom bolo Tbilisi, kde si ešte nakúpili plynové bomby, ktoré sa v lietadle prevážať nemôžu a doplnili potraviny. Z hlavného mesta pokračovali na sever, naprieč Gruzínskom, smerom na rus­ký Vladikaukaz. Poslednou dedinou na gruzínskej strane je Stepanminde, ktoré najmä tí starší môžu poznať ešte pod názvom Kazbeki. „Ani mladí Gruzínci už tento názov ne­poznajú, rovnako ako neovlá­dajú ruštinu. S ľuďmi nad šty­ridsať rokov a staršími sa tam plynule dorozumiete po rusky, mladí hovoria po anglicky.“ Práve Stepanminde, do kto­rého sa dostali cez priesmyk Kristov pereval (2 395 m) bola akoby základňou Pop-radčanov. Pri presune z Tbi­lisi prechádzali cez perfektne vybavené lyžiarske stredisko Gudauri. „Je to raj pre lyžia­rov. Lanovky tam idú z 1 900 až do 3 200 m výšky. Sú tam perfektne upravené svahy, se­dačky, gondoly, apres ski bary, akoby ste boli u nás. Ale prí­stup k stredisku je hrozný. Keď prekonáte tieto prekážky, lyžo­vanie si naozaj užijete.“

Príprava na výstup

Zo Stepanminde, odkiaľ bol prekrásny výhľad na Kaz-beg, dominantný kopec tej­to oblasti, doplnený o priam zázračnú panorámu kláštora, začali s postupnými aklima­tizačnými výstupmi, pretože aj päťtisícovky si vyžadujú svoje. „Telo je prispôsobené na určitú výšku, ale keď cíti, že toho má dosť, dá vám to rázne vedieť. Tábory mimo cieľa sme nerobili, aklimatizovali sme sa v smere nášho výstupu, vždy vyššie, až na bývalú meteosta­nicu. Prišli sme od kostolíka či kláštora Tsminda Sameba, kultového miesta Gruzíncov, z 1 900 do 3 700 metrov, čo je dosť veľké prevýšenie. Výš­ka si s nami robila čo chcela. Vedeli sme, že pre dobrú akli­matizáciu tam nemôžeme byť dlhšie ako jednu noc. Hneď ráno sme zostúpili cez kláštor do nášho penziónu v Stepan­minde. Na druhý deň znovu stúpame na meteostanicu. Pri tomto výstupe sme mali pocit, že ideme len na „pol plynu,“ úplne ľahko napriek tomu, že po prvýkrát sme išli ako „ťažkotonážnici“.

Na druhý deň z meteosta­nice robili výstup cez ľadovec Gergeti na Kazbecké plato vo výške 4 480 metrov. Mysleli si, že až na Kazbeg pôjdu na lyžiach, ale ľadovec bol taký vyfúkaný, že tam bolo viac skál ako snehu. Na plato vyšli už bez lyží, ktoré nechali 200 – 300 m pod platom, pretože zísť s lyžami naspäť na mete­ostanicu bolo veľmi ťažko. Pri jednej aklimatizačnej túre si Braňo natiahol lýtko a nech­cel pokúšať osud a tak po­sledný vrcholový deň išli traja Popradčania bez Braňa.

A sme na vrchole

Posledný výstupový deň, keď už chlapci vychádzali na Kazbeg, lyže nechali na me­teostanici. 16. marca pešo, po ľadovci Gergeti cez Ka­zbecké plato, vyšli na Kazbeg len v trojici. „Vlado, Dušan a Mišo o 13. hodiny dosiahli vrchol a hneď mi zavolali. Ako mi po zostupe povedali, bolo to náročné, pretože posledný úsek išli na mačkách, s cepínmi, na­viazaný na lane. Teda bol to normálny horolezecký výstup cez ľadové trhliny a museli dá­vať ustavične pozor, aby sa do nich neprepadli. Ako hovoril Dušan, pred sebou videl dve čelovky a zrazu jednej nebolo. To Vlado sa prepadol tak, že nebolo vidno ani čelovku. Bolo to nepríjemné a preto mu­seli byť veľmi opatrní a vždy navazaní.“

Pod Kazbegom boli aj Zvolenčania

Pôvodne mali ísť naši chlapci na Kaukaz spolu s horolezcami zo Zvolena, len nedokázali zladiť termíny odchodu a tak Zvolenčania prišli päť dní po nich, keď už schádzali dolu. Chlapci im tak mohli poradiť a uľah­čiť výstup. „Keď Zvolenčania robili aklimatizačnú túru na Kazbecké plato a vracali sa dole, stretli dvoch Švajčiarov, z ktorých jeden bol zapadnutý v šesťmetrovej trhline a neve­del sa odtiaľ dostať. Mal vykĺ­bené rameno a jeho kamarát mu nedokázal pomôcť. Keby tam neboli prišli oni, neviem, ako by to dopadlo. Pomohli ho vytiahnuť, zavolali vrtuľník a ten ho zviezol do bezpečia“.

Po dosiahnutí vrcholu a do odletu lietadla ostávali tri dni. Prvou úlohou bolo dostať sa čo najskôr cez Kristov pere­val, na druhú stranu hrebeňa, pretože počasie na Kaukaze je nevyspytateľné. „V jeden deň je krásne, na druhý deň vie­tor, sneh a celý priesmyk býva uzavretý aj týždeň. Toľko času sme nemali, pretože sme mu­seli stihnúť lietadlo a tak sme hneď na druhý deň po výstupe prešli do lyžiarského strediska. Dva dni sme lyžovali a chodili po kopcoch v okolí“.

Vysokohorský pes, ktorý vedel po slovensky

Počas aklimatizačných túr sa ďalším členom sloven­skej výpravy stal aj pes. Ako s úsmevom konštatoval Bra­ňo, určite vedel po slovenský. „Nazvali sme ho vysokohorský pes, ktorý nás dvakrát vypre­vadil až k meteostanici. Keď sme mu uvarili polievku a za­volal som ho, že má jesť, okam­žite prišiel. Keď som mu pove­dal, aby zostal vonku a nešiel dnu, zostal pred dverami. Po­čúval na slovo a tak sme usú­dili, že vie po slovensky. Aké ale bolo naše prekvapenie, keď dvakrát po zostupe do Stepan­minde preskočil plot záhradky, zahrdúsil sliepku a priniesol nám ju. Zrejme sa chcel za­vďačiť, že sme ho kŕmili, keď nám robil „sprievodcu“. Potom som sa pýtal aj Zvolenčanov, či aj s nimi išiel hore… a išiel,“ spomína s úsmevom na milú príhodu.

Gruzínci sú veľmi priateľskí a pohostinní

Domorodci v Stepanminde žijú chudobne, len pre svoju rodinu. Všetko jedlo si vypes-tujú a dochovajú sami. Od mäsa cez vajcia až po chlieb, ktorý si pečú v špeciálnych peciach. Nie iba normálny chlieb, ale aj sladký, na spô­sob našej vianočky. V obcho­doch nedostať, podľa našich nárokov, skoro nič, ale oni tvrdia, že tam dostať všetko. Okrem minerálok a chleba sme tam veľmi čo kúpiť ne­mali. „Napríklad, chceli sme si urobiť praženicu a začali sme po všetkých obchodíkoch hľadať vajíčka. Nikde ich ne­predávali, ale keď sa domáci dozvedeli, že chceme kúpiť vajíčka, z jedného domu nám doniesli tri, z iného štyri a tak sme o chvíľu mali 25 vajec a to za žiadnych okolností od nás nechceli peniaze. Je tam síce bieda, ale nie je tam hlad. Je tam síce chudoba, ale ľudia sú šťastní. Nepotrebujú žiad­ne výdobytky civilizácie, hoci mobily predsa len majú,“ ho­vorí Braňo. Ale ľudia sú veľmi ústretoví, láskaví a pýtajú sa, či ešte niečo potrebujete. Prí­bytky domorodcov sú veľmi skromné, ale štátne budovy, ako školy, hasičské a policaj­né stanice či úrady sú krásne, vybudované. Úplne iné, ako budovy, kde žijú obyčajní ľu­dia. Na rozbitých cestách na­trafíte na prasiatka či kravič­ky, ktoré sa snažia uchmatnúť čosi na zjedenie. Na druhej strane som ostal prekvapený, keď ma môj domáci pozval do hotela pre „inostrancov“, teda pre cudzincov. To ako­by som prišiel do Kempin­ského – moderný, čistý hotel s perfektným personálom. Keď som sa môjho domá­ceho opýtal, pre koho to je?, s úsmevom odpovedal – pre teba! Okrem nás tam bola len talianska posádka vrtuľníka s obsluhou, možno štyria– piati bohatší Rusi a očakáva­li ešte Francúzov. Vraj viac návštevníkov mávajú v lete, Rusov, Turkov, ale aj ďalších Európanov, ktorých cieľom je práve výstup na Kazbeg. Ka­zbeg je vlastne pre Gruzíncov to, čo Matterhorn pre Švaj­čiarov. Ale Gruzínsko, to nie sú iba nádherné hory. Sú tam zaujímavé obydlia v skalách, v ktorých síce ľudia nebýva­jú, ale sú nádherným histo­rickým klenotom Gruzínska. Určite človeka očarí vodopád v blízkosti Gudauri, nádher­né národné parky a ďalšie je­dinečné prírodné výtvory. „V Gruzínsku je určite čo vidieť a už v lete by som sa tam chcel vrátiť, tentokrát s bicyklom,“ zakončil svoje rozprávanie Braňo Sikorčin. (reš)