VERUM EST IPSUM FACTUM – to čo sa stalo, je pravda

V tradičnej teórii medzinárodných vzťahov (IR – International relations) sa k štátom pristupuje z empirického hľadiska pomocou metód a terminológií, ktoré považujú štáty za homogénne „hovoriace biliardové gule“, ktoré si navzájom konkurujú o moc, prestíž a tak ďalej. Tento článok  si nenárokuje na tvrdenie, že tradičné paradigmy IR, ako klasický realizmus alebo neorealizmus, by sa už viac nepočítali. Naopak. Ale  zároveň tento článok tvrdí, že na to,  aby sme dokázal hlbšie porozumieť takým aktuálnym sociálnym fenoménom ako terorizmus, strategické spoločenstvá , šírenie jadrových zbraní, jadrová politika, svetový poriadok, rozširovanie NATO, integrácia do EÚ, scenáre hrozieb, obrazy nepriateľov atď., je potrebné prijať holistickejší* konštruktistický socialistický prístup, ako tradičné IR ponuky. V tejto súvislosti si konštruktivizmus**** vyžaduje najmenej tri veci.:

[1]Po prvé, človek musí výslovne objasniť svoje ontologické a epistemologické východiská, aby mohol pracovať s konštruktivistickou sociálnou teóriou. V niektorých prípadoch môže byť napríklad potrebné zaoberať sa ontologickými** a epistemologickými*** stavmi Božími a náboženstvami ako označovateľmi záujmov alebo ako „hlavnými príčinami“ správania mnohých sociálnych skupín, spoločenstiev a národov. 

[2]Po druhé, štát by sa mal považovať za „decentrálny subjekt“ pozostávajúci z jednotlivcov, mnohých podskupín, organizačnej štruktúry, inštitúcií a najmä štruktúry identity, ktorá bola zámerne budovaná v celej histórii (endogénna perspektíva), a ktorá sa neustále rekonštruuje prostredníctvom domácich a medzinárodných diskurzívnych interakcií (interakčný  pohľad). 

[3]Po tretie, treba vziať do úvahy, že ľudské spoločenstvá a spoločnosti majú tendenciu navyknúť sa na určité presvedčenia, hodnoty a spôsoby konania, ktoré sa v priebehu dejín (kultúrna perspektíva) veľmi pomaly menia, a to aj napriek zvyšujúcim sa interakciám.

Poznámky:

*Holizmus (z gr. to holon=celok) je filozófia celostnosti. Tento myšlienkový smer 20. storočia  zdôrazňuje prioritu celku pred časťou. Holizmus sa rozšíril najmä v biológií. Vznikol ako reakcia na redukcionizmus a analytické postupy empirických vied. Najvýstižnejšie význam holizmu stručne vystihol Aristoteles v diele Metafyzika „Celok je viac než súhrn jeho častí.“

**Ontológia (z gr. ón, ontos=bytie, súcno)  je filozofické učenie o bytí, filozofická disciplína, ktorá sa zaoberá bytím alebo súcnom ako súcnom. Predmetom ontológie je bytie. Za zakladateľa ontológie sa považuje Parmenides, zatiaľ slovo „ontológia“ vystupuje po prvý raz až začiatkom 17. storočia. Aristoteles sám hovoril o prvej filozofii a jeho nasledovníci o metafyzike.

*** Epistemologia (z gr. επιστήμη – epistéme, „veda“ + λόγος – lógos, „slovo“) alebo noetika je filozofická disciplína (súčasť teoretickej filozofie), ktorá sa zaoberá nasledovnými problémami tiež aj alebo gnozeológia (z gr. γνώσεισ – gnóseis, „poznanie“ + λόγος – lógos, „slovo“) . Jednoducho Teória poznania. Čo je to poznanie? O čo sa poznanie opiera a ako je získavané? Aké sú možnosti a medze poznania?

Teória poznania teda skúma poznanie z hľadiska jeho podmienok, možností a hraníc. Stáva sa kľúčovou disciplínou novovekej filozofie.

**** Konštruštruktivizmus – medzinárodné vzťahy

Konštruktivizmus je teória medzinárodných vzťahov, podľa ktorej základom medzinárodného systému sú vzájomné interakcie štátov. Konštruktivizmus je pomerne nový spoločenský smer (jeho začiatky siahajú k prelomu 80-tych a 90-tych rokov 20. storočia). Už však nahradil marxizmus ako tretia najvýznamnejšia teória medzinárodných vzťahov popri realizme a liberalizme. Na rozdiel od realizmu, ktorý sa sústreďuje na moc jednotlivých štátov a neexistenciu svetovej vlády, a od liberalistických teórií vyzdvihujúcich hodnotové hľadiská, konštruktivizmus skúma ako sebavnímanie jednotlivých štátov a ich spôsob vnímania medzinárodného systému formujú (konštruujú) tento systém. Konštruktivizmus tvrdí, že objektívnym činiteľom, ktorý v danom časovom úseku určuje vývoj medzinárodnej scény, nie je moc a jej anarchickosť, ale vzájomné ovplyvňovanie štátov a chápanie vlastných identít a záujmov. Tieto záujmy a identity, ktoré sú výsledkom interakcií štátov, možno považovať za spoločenské konštrukty. Inými slovami, medzinárodný systém nie je produktom konkrétnych objektívnych realít, ktoré vymedzujú možnosti jednotlivých štátov v rámci systému, ale naopak – medzinárodný systém vytvárajú svojimi praktikami samy štáty. Z toho vyplýva záver, že tak, ako sa v priebehu času mení sebavnímanie štátov, tak sa mení a bude meniť aj medzinárodný systém.

ЯHR