Stručné dejiny Krymu

Grécke kolónie

Polostrov Krym sa v staroveku nazýval Tauris a obývali ho kmene, ktoré zajali kráľovnú Ifigéniu. Táto udalosť je opísaná v Euripidovej dráme „Ifigénia z Tauridy“. V 6. storočí pr.n.l. sa na pobreží poloostrova usadili Gréci. Oblasť Krymu sa preto objavuje aj v ďalších gréckych bájach, je napr. spomenutá pri putovaní Argonautov za zlatým rúnom alebo v legendárnom epose Odyssea. Gréci pri svojej kolonizácii založili niekoľko miest a prístavov, napr. Panticapaeum (dnešný Kerč), Theodosia (dnes Feodosija) alebo Chersonesos. Krym sa stal obilnou zásobarňou. Grécko zásoboval pšenicou. Dejiny polostrova a okolitých regiónov siahajú aj hlbšie, ale pre našu potrebu (súčasná politická situácia Krymu)  sú nie tak relevantné.

Pre nás Slovákov je mimoriadne zaujmavé obdobie Krymu medzi 1. a 9. storočím, lebo sa nás a našich dejín osobitne dotýka, menovite roky 97-101 a 860 po Kristovi.

Pôsobil tu Svätý Kliment štvrtý pápež Rímsky, ktorého za biskupa vysvetil ešte Svätý Peter. Mal zomrieť mučeníckou smrťou pri Chersone niekedy medzi rokmi 97-101 n. l. Jeho ostatky (relikvie) neskôr našiel Konštantín v januári roku 860. Odniesol ich do Carihradu (r. 861), a v roku 863 spolu s hlaholským písmom ich priniesol na naše územie, dnes nazývané ako Veľká Morava a odtiaľ v roku 867 do Ríma. Práve tieto Klimentove ostatky pomohli Konštantínovej a Metódovej misií v Ríme, dosiahnuť u pápeža Hadriána II. schválenie staroslovenskej liturgie a ďalších cirkevných prosieb a požiadaviek.

Rimania a barbari

Gréckej kolónie na Kryme boli neustále ohrozované nájazdami bojovných kmeňov Skýtov a Sarmatov (Alanov), ktorí sem prichádzali z Ázie. Od 1. storočia n.l. už patrili grécke pobrežné mestá Krymu Rímskej ríši. I naďalej ich napádali barbari, v tomto období to boli predovšetkým bojovní Huni a Góti.

A ak od 4. storočia upadol Krym pod nadvládu Gótov a neskôr sa stal súčasťou ríše Chazarov a potom kočovných Kumanov. Výnimkou bolo mesto Chersonesos (dnes súčasť mesta Sevastopoľ), ktoré zostalo až do 10. storočia súčasťou Východorímskej, teda Byzantskej ríše.

• 

• 

• 

Tatári                                                                        

Najväčšia katastrofa pre miestnych obyvateľov prišla v roku 1243, kedy na polostrov vpadla tatárska Zlatá horda. Išlo o časť vojska slávneho Džingischána. Tatári boli krutí bojovníci, ktorí pochádzali z Mongolska, ktorí vytvorili ohromnú ríšu siahajúcu od Číny až za Kyjev a Moskvu.

Od roku 1260 začali na Krym prichádzať benátski a janovskí kupci, aby tu založili prosperujúce obchodnej pobočky na ceste medzi Európou a Áziou. Tak sa tu pri svojej ceste za Kublajchánom v prístave Sudak zastavil aj legendárny Marco Polo.

Boli to práve Janovčania, ktorí z Krymu zavliekli do Európy v polovici 14. storočia epidémiu bubonického moru, ktorá zabila veľkú časť obyvateľov (bubonický mor je jedna z foriem moru, smrteľnej choroby spôsobenej baktériou Yersinia pestis). Tatári totiž pri obliehaní ich miest prehadzovali cez hradby tela mŕtvol, nakazených touto chorobou.Zhruba v rovnakom čase prijali Tatári islamské náboženstvo a prvá mešita bola postavená v roku 1314 v dnešnom meste Starij Krym, vtedy zvanom Qirim. V čase vlády Tatárov sa tiež prestal používať názov Tauris a uchytilo sa označenie Krym, pochádzajúce z tatárskeho názvu pre mesto – Qirim.

Krymský chanát

Nezvládnuteľná obrovská ríša Zlatej hordy sa nakoniec rozpadla na niekoľko menších celkov. Bolo to v čase keď zanikla aj Byzantská ríša. Jedným z nich sa stal Krymský chanát, riadený od roku 1443 chánom z Bachčisaraji (medzi Sevastopoľom a Simferopoľom). V roku 1475 sa stal chán podriadeným osmanských Turkov. Za chána bol menovaný Konštantínopolským sultánom. Tak to zostalo ešte po tri storočia, počas ktorých Tatári neustále ohrozovali Rusko a Ukrajinu. Stále tu tiež žila menšina pravoslávnych Grékov. V 15. storočia začala v Bachčisaraji stavba Veľkého paláca.

Krym súčasťou Ruska

V roku 1783, po rusko-tureckej vojne, ovládla Krym ruská cárovná Katarína Veľká. Slávnou sa stala jej návšteva, pri ktorej sa stretla s prvým správcom Krymu, kniežaťom Potemkinom. Počas návštevy si prezrela aj čiernomorskú flotilu v Sevastopole.  Potemkin sa snažil, aby všetko vyzeralo dokonale, ale obrázok prosperujúcej krajiny bol len povrchný. Odtiaľ pochádza okrídlené slovné spojenie „Potemkinove dediny“.

Jedinou možnosťou, ako urobiť z polostrova trvalú súčasť Ruska, bolo presťahovať sem priaznivo naklonené obyvateľstvo, najlepšie pravoslávneho náboženstva. Začali sem prichádzať nielen Rusi, ale aj Ukrajinci, Arméni, Bulhari a Nemci.

Krymská vojna

Ruskí cári ale stále nemali dosť a chceli i ďalej expandovať. Dôsledkom čoho prebehla rokoch 1853-56 tzv. Krymská vojna. Najkrvavejšia z rusko-tureckých vojen, ktorá prerástla v takmer celoeurópsky konflikt. Skutočným cieľom Rusov bolo zničiť slabnúce Osmanské impérium a ovládnuť Bospor a Dardanely, úžiny spájajúcej Čierne more so Stredozemným. To však nechceli dopustiť Anglicko a Francúzsko, a tak sa postavili na stranu Turecka. Vojna si vyžiadala obrovské množstvo obetí, pričom ich viac zomrelo následkom epidémií ako na bojovom poli. Sevastopoľ bol dobytý a Rusi prehrali. Flotila bola zničená a ich námornej moci na Čiernom mori bol koniec.

Rezidencia ruských cárov

Ešte pred vypuknutím Krymskei vojny v roku 1825 bol korunou zakúpený prvý pozemok neďaleko Jalty na účely zriadenia letnej rezidencie pre cára Alexandra I. Tak sa začal veľký rozvoj tejto oblasti.  Alexandrov nasledovník Mikuláš I. tu postavil palác. Ten bol neskôr zničený požiarom, ale po Krymskej vojne dal vystavať nasledujúci cár Alexander II. nádherný palác Livadia. Prítomnosť cárskej rodiny lákala na Krym aristokratov a obchodníkov, ktorí priniesli do oblasti investície a prosperitu. Oblasť Jalty sa stala najmódnejším letoviskom Ruska. Nemecké rodiny sem rozšírili znalosť pestovania vína a kniežatá Golycin a Voroncov založili prvé vinice.

Stalinova hrôzovláda

Po 1. svetovej vojne a boľševickej revolúcii vznikla v roku 1921 autonómna Krymská sovietska republika. Pri Stalinových etnických čistkách trpeli silno ako krymskí Tatári, tak aj tunajšie grécke komunity. V rokoch 1941- 44 bol polostrov okupovaný hitlerovským Nemeckom. Po oslobodeni Krymu v roku 1944, Stalin dal deportovať 220 tisíc krymských Tatárov a 70 tisíc Grékov do Strednej Ázie (väčšinou do Uzbekistanu) pod zámienkou, že kolaborovali s Nemcami. Oficiálne tiež zrušil Tatárov ako národ a Krym prišiel o svoju autonómiu.  Odsunutí ľudia či ich potomkovia sa mohli vrátiť až v 90. rokoch.

Na jar 1945 sa v Jaltskom paláci Livadia uskutočnila známa Jaltská konferencia, na ktorej sa zišli budúci víťazi vojny: Stalin, F. D. Roosevelt a W. Churchill. Pri ich rozhovoroch bola okrem iného nastolená myšlienka vzniku OSN.

Krym pripojený k Ukrajine

Trduje sa, že v roku 1954 (v rámci osláv 300. výročia pripojenia Ukrajiny k Rusku) daroval Nikita Chruščov Krym Ukrajine.  Ukrajina mu bola blízka, hoci bol sám rodom Rus, keďže nepočítal, že by sa Sovietsky zväz mohol niekedy rozpadnúť. Skutočnosťou je že, dňa 19. februára 1954 schválilo Prezídium Najvyššieho sovietu ZSSR dekrét „O prevode Krymskej oblasti z Ruskej SFSR do Ukrajinskej SSR“ – protokol č. 35. Tento dátum sa považuje za rozhodujúcu pri odovzdaní a prevode Krymu z Ruska do Ukrajiny. Okolností a dôvodov pre tento krok je naporúdzi niekoľko. Medzi neoficiálnymi dôvodmi sa uvádza aj snaha vyhnúť sa nesplatenému dlhu Ruskej SFSR z roku 1929 voči medzinárodným veriteľom (americká židovská organizácia Joint), ktorého lehota splatnosti pripadala na rok 1954. Týkal sa financovania nenaplneného projektu Židovskej autonómnej republiky v severnej časti Krymu. Dokonca aj vyhnanie Krymských Tatárov v roku 1944 sa občas dáva do súvislosti so sľubmi Stalina americkému prezidentovi Rooseveltovi na Teheránskej konferencii pol roka predtým ako malo dôjsť k obnoveniu projektu Židovskej ASSR na Kryme.

V ďalších desaťročiach bol v oblasti postavený rad sanatórií a hotelov. Začali sem prúdiť davy dovolenkárov z celého Sovietskeho zväzu, ale napríklad aj z východného Nemecka a ostatných socialistických krajín.

Po rozpade Sovietskeho zväzu

Po vyhlásení nezávislosti Ukrajiny v roku 1991, pripadol automaticky Krym Kyjevu, aj keď získal znovu autonómiu. Pretože väčšina obyvateľstva hovorí po rusky, hovorilo sa tu stále o možnosti pripojenia k Rusku alebo aspoň zavedení ruštiny ako oficiálneho jazyka, ďalej zavedení moskovského času a o ekonomickej nezávislosti na Ukrajine. Vláda v Kyjeve tieto predpoklady a želania obyvateľstva nemienila akceptovať, včítane  jazykového riešenia. Opak sa stal pravdou, keď na Ukrajine bol prijatý zákon o vzdelávaní v roku 2017 (už po oddelení ), ktorý výrazne znížil možnosť výučby v jazykoch iných národnosti. To vyvolalo vo vzťahoch Kyjeva so susednými krajinami napätie aj s medzinárodnými konzekvenciami (Maďarsko blokuje Ukrajine rozhovory o členstve Kyjeva v NATO).

• 

• 

2014 – Ruská Federácia

V Krymskom referende vyhlásenom krymským parlamentom v roku 2014,  sa obyvatelia ukrajinskej Autonómnej republiky Krym a mesta s osobitným postavením Sevastopoľ 16. marca 2014 vyslovili za pričlenenie Krymu k Ruskej federácii. Stalo sa tak 18. marca 2014.

Ladislav Hraško

Poteší nás, ak vás článok obohatil o iný uhol pohľadu a ďakujeme vopred, ak podporíte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova na náš účet v ČSOB, do poznámky uveďte „DAR“ IBAN: SK80 7500 0000 0040 1415 4359

Postavenie Krymu od r.1921, anexia v r. 1991 – fakty. ktoré nám nezverejnil žiadny novinár, žiadny politik.

Postavenie Krymu od r.1921, anexia v r. 1991 – fakty. ktoré nám nezverejnil žiadny novinár a ani žiadny politik