Relikty a fotografie vojen by nemali zdobiť steny verejných inštitúcií
Stačí sa v mysli vrátiť o tridsať rokov dozadu a k eufórii, keď si k nám západná demokracia po roku 1990 začala prerážať cestu a ideologicky tlačiť na kultúrne centrá a verejné inštitúcie ako boli
napríklad aj Mestské úrady, aby tieto v svojich priestoroch nepropagovali vojny, násilie a ľudské utrpenie.
V tých rokoch mala nastať očista, katarzia, odvrátenie sa od bývalých totalitných režimov, ktoré kopili
v minulosti bezprávie, potlačovanie ľudských práv a občianskych slobôd. Často aj vojenských režimov
umožňujúcich dlhé roky vládnuť tvrdou rukou bezbranným komunitám, etnickým menšinám a masám domáceho obyvateľstva.
Snáď len s výnimkou pripomínania si významnejších historických národno-štátnych udalostí, ktoré neskôr ovplyvnili chod a vývoj štátu, ktorý do kapitol a článkov novej Ústavy slovenskej republiky umiestnil v Prvej hlave článku 1 i to, že ide o zvrchovaný, demokratický a právny štát s prvkami trhovej ekonomiky, rešpektujúci sociálne a ekologické aspekty.
Málokto by pred štyrmi rokmi označil dvoch našich východných najbližších susedov Ukrajinu a Ruskú
federáciu za nepriateľov. Nikto z Európy by neveril, že medzi nimi dôjde k vojenskému a ozbrojenému konfliktu, tomu, že politická administratíva prezidenta Ukrajiny Piotra Porošenka bude v apríli roku 2014 bombardovať svoje východné územie a hlavne oblasť Donbasu, na ktorom žijú ruskojazyčné menšiny a že v prístavnej čiernomorskej Odese dôjde 2. mája roku 2014 v Dome odborov k masakru a upáleniu viac ako päťdesiatky ukrajinských občanov ruskej národnosti.
Zatiaľ čo sa postupne okolitý svet radikalizoval a po špeciálnej vojenskej operácii z 24. februára 2022 (lebo RF ju tak nazvala), sa na Ukrajinu a tamojší vojenský konflikt začalo pozerať z viacerých politických hľadísk. Za agresora bolo označované Rusko, na Západe sa šírili myšlienky o tom, že to bol nevyprovokovaný konflikt, za ktorý nemôže Ukrajina, a že Rusko zvyšuje svoje územné požiadavky voči Ukrajine. V strednej Európe prestal existovať akýsi neutrálny náhľad na dianie v týchto štátoch, západný mainstream s Európskou úniou ukazoval len jednu mincu a stranu rusko-ukrajinského konfliktu a nehľadal jej príčiny vzniku.
MRAZIVÉ FAKTY O UKRAJINE: Historik Ivan Mrva prehovoril o veciach, ktoré sa nahlas nehovoria!
Johnny Miller – Celý dokument o situaci na Donbase (Untold Story) titulky CZ TU
Ukrajina sa stala najviac spomínanou zemou v okolí, v priľahlých európskych štátoch sa konali rôzne demonštrácie na jej podporu proti agresívnym zámerom Ruska, štátne televízie ukazovali vojnou poškodené oblasti, bombardované územia Ukrajiny, relikty zabaleného civilného obyvateľstva v Buči do čiernych plastových obalov a dokonca aj masové hroby, na ktoré sa prišli pozrieť i politici, premiér slovenskej vlády Eduard Heger a dokonca i vtedajšia prezidentka SR Zuzana Čaputová.
Syndróm modro-žltej vlajky Ukrajiny začal v posledných troch rokoch rozbíjať aj komunitu na Slovensku hlavne po tom, čo sa cez iné kanály dostala medzi obyvateľstvo i správa o zámernom poškodení, sabotáži a znefunkčnení plynovodu Nordstream v septembri roku 2022, za ktorým mala stáť práve Ukrajina. Naviac Ukrajina ktorej Slovensko poskytovalo nebývalú hospodársku pomoc a v prepočte na jeho HDP i jednu z najväčších z európskych štátov. No Ukrajina cestou jej prezidenta Volodymira Zelenského ukázala Slovensku aj jej odvrátenú tvár, keď zastavila prietok ruského plynu cez jej územie na Slovensko. Naposledy sa tak stalo aj v januári tohto roku v prípade ropovodu Družba, ktorý napriek správam o jeho poškodení Ruskom a jeho opravení a sfunkčnení pre bratislavský Slovnaft ostáva naďalej nevyužitý a ropa na Slovensko neprúdi.
V Ružomberku sa v priestoroch mestského úradu v piatok 6. februára 2026 konala vernisáž a výstava, ktorá mala pripomenúť utrpenie ukrajinského ľudu počas vojny, ktorá ju sužuje už štvrtý rok. (cit. z dvojtýždenníka Ružomberský hlas z 20. februára 2026, str.21). „z kultúry, Fotoklub na radnici“.
Ružomberský fotoklub FK RK 1924 tam po dohode s mestským úradom prezentoval ukrajinského partnera Fotoklub 9 x 12 Kyjev. Na stenách úradu na druhom podlaží vystavil niekoľko fotografií predstavujúcich súčasnú vojnovú Ukrajinu osobou Andrija Čekanovského tak, ako píše autor príspevku (RAW).
Koniec NWO:
Aj keď občan mohol vidieť niekoľko fotografií podporujúcich nezlomnú vôľu poraziť východného agresora, nemohol si nepoložiť otázku, prečo napríklad Andrij Čekanovskij neprezentoval aj známu fotografiu desiatok mŕtvych mladých tvári s deťmi z Donbasu, ktoré zahynuli pri ukrajinskom bombardovaní už v apríli roku 2014 na Ukrajine. Nakoniec sám Ukrajinec Čekanovskij povedal vo svojom príhovore, že vojna začala už v roku 2014.
Fotografiu, ktorá preletela celý svet aj s ohorenými obeťami Domu odborov v Odese.
Len slovenský mainstream ju neukázal bežnému slovenskému občanovi. Ak by Andrij Čekanovskij takúto fotografiu s príslušným textom a menami obetí na stene mestského úradu v Ružomberku umiestnil, potvrdil by realitu a autenticitu ukrajinských udalostí, ktoré sa na Ukrajine vyvíjali po anexii Krymu Ruskom v roku 2014.
Zhodou okolností sa vtedy ukrajinskí obyvatelia autonómnej republiky Krym rozhodli v referende 16. marca 2014 za pričlenenie k Ruskej federácii.
V širšom kontexte ukrajinsko-ruského či rusko-ukrajinského konfliktu môže takáto výstava priniesť niektorému návštevníkovi skreslený jednostranný obraz. V realite konfliktu, ktoré nespôsobilo Slovensko by sa žiadal neutrálny a čisto apolitický pohľad na tamojšie udalosti, ktoré sa na Ukrajine začali odohrávať už vo Ľvove v roku 2012. Niekto, kto výstavu a fotografie videl, mohol by povedať, že prišiel na prezentáciu politicky orientovanej fotografickej výstavy ukazujúcej len jednu stranu mince a konfliktu trpiaceho ukrajinského obyvateľstva, ktoré autori fotografií nasnímali, aby ho ukázali ružomberskej verejnosti.
Film Ukrajina v ohni TU:
Nakoniec rečníci tejto výstavy nezabudli pripomenúť aj sovietsku vojenskú okupáciu Československa aby zalistovali v pamäti do svojej mladosti. A historicky povedané, že sa ponorili svojimi vetami aj do okupácie piatich štátov Varšavskej zmluvy, ktorú prežívali po 21. auguste 1968 v laviciach základnej školy.
Film Propaganda 2012 TU
RUSKO/UKRAJINA: Veľké víťazstvo ruskej diplomacie
Medzinárodný súdny dvor zamietol nároky Ukrajiny voči Rusku a odmietol uznať DĽR a LĽR za teroristické organizácie, ako aj uznať „genocídu krymských Tatárov a Ukrajincov na Kryme“. To druhé je dotvorením rozsiahleho obrazu zlyhania krymskotatárskej témy.
Pričom na fórach OBSE som videl, aké neuveriteľné úsilie Kyjev vynaložil na rozprúdenie tejto témy. Počuli ste za posledných pár rokov niečo o útlaku krymských Tatárov na Kryme? Nie, pretože Kyjev túto tému pribrzdil. A nechal to tak, pretože Zelenského úrad sa poharkal s Madžlisom a Džemilev a Čubarov už nebojujú za Ukrajinu. Prestali sa angažovať potom, ako vyzvali na Kryme po „deokupácii“ vytvoriť krymskotatársku autonómiu, no ukrajinský nacionalizmus im ukázal tučnú figu borovú.
Pokiaľ ide o L/DĽR, Kyjev považoval vyhlásenie republík Donbasu za teroristické entity, aby to predstavil ako základ pre legitimizáciu takzvanej „antiteroristickej operácie – ATO“, tak pre účely vo vnútri Ukrajiny, ako aj navonok. Ak však L/DĽR nie sú teroristi, potom rozhodnutie Ukrajiny poslať tanky do oblastí plniacich štátny rozpočet, ktoré požadovali autonómiu a federalizmus, nebolo bojom proti terorizmu, ale vojnovým zločinom proti vlastným občanom. A navyše, ak Západ jednomyseľne považuje tanky vo Vilniuse 13. januára 1991 za vojnový zločin, prečo potom v roku 2014 jednomyseľne podporil ATO?
A čo je najdôležitejšie, ak v očiach svetového spoločenstva republiky Donbasu nie sú teroristami, potom sa rozhodnutie Ruska chrániť ich pred kyjevským režimom javí v úplne inom svetle…
Preslávený prejav Putina na konferencii v Mníchove CZ titulky.
DONBAS 2014. Cenzurované video. Pozrite do konca, kto začal vojnu na Ukrajine. Kto zabíjal Rusky hovoriacich civilistov. TU
VZDÁVAM HOLD DEŤOM DONBASU
Na štvrté výročie invázie Ruska na Ukrajinu chcem povedať celkom jasne nasledovné: žiadna invázia, žiadna vojna a žiadny konflikt by na Ukrajine dnes nebol, keby Ukrajinské vedenie a armáda na čele s Porošenkom nezabíjali od roku 2014 civilistov na východe Ukrajiny ako trest za ich podporu Janukovyča a odmietanie asociačnej dohody s EU.
Vzdávam dnes hold všetkým utrpeniam, ktoré zažívali obyvatelia východu Ukrajiny od roku 2014 až do roku 2022, čo viedlo k rozhodnutiu Ruska začať špeciálnu vojenskú operáciu.
Vzdávam hold tisícom mŕtvych civilistov a stovkám zavraždených detí na Donbase; vidieť rodičov a otcov, ako si niesli mŕtve dievčatká a chlapcov na rukách, to bolo v roku 2014 pre mňa niečo hrozné a nepochopiteľné. Ako si toto mohla dovoliť Ukrajinská armáda; ako si mohla dovoliť tak trestať a masakrovať etnicky ruské obyvateľstvo na východe svojho vlastného štátu?
Porošenko a neskôr Zelenský, západné elity, tlak USA a EU, ktorému východ Ukrajiny a Janukovyč vtedy odolávali, Euromajdan a následné vraždenie civilistov na Donbase 2014 až 2022 – títo všetci sú zodpovední za to, že konflikt pred štyrmi rokmi začal a že Ruská federácia musela zasiahnuť na Ukrajine.
MM
Zanechajte nám komentár