Psychologická sonda do duše jedného premiéra

Pán premiér nie je diplomat, nemá štátnické vzdelanie. Vidíme to, keď píše svoje statusy, keď sa fotí s rozčaptanými teniskami alebo s uslintaným úsmevom nad plným hrncom v centrále Štvrtej ríše. No jeho nevzdelanosť nie je len otázka absencie vzdelania. Vzdelanie sa totiž vždy dá dobehnúť. V jeho prípade ide o špecifický typ mentálnej zaostalosti, ktorý však neindikuje zaostalosť inteligenčnú. Jeho diagnóza sa môže približovať skôr k istej forme autizmu sprevádzaného syndrómami maniakálnosti, maniodepresie a hystérie – učebnicový príklad z klinickej praxe. Ľudovo povedané, je „na práškoch“. S takouto diagnózou daná osoba nemusí vykonávať žiadnu robotu, môže ísť na zdravotný dôchodok (preto tá modrá knižka).

Je nervovo labilný, čo najlepšie prezrádza totálna absencia kontroly jeho hlasovej intonácie. Skáče mu to hore dole, emócie ním lomcujú priam akoby bol uprostred hormonálnej búrky, neovláda sa, na začiatku vety ešte nevie, čo povie na jej konci. Je ako zúrivé zviera, radšej nechcime vedieť prečo. Hlboké traumy z detstva, možno sexuálna deprivácia, ktovie – v každom prípade ide o vážne veci, ktoré nemôžme brať na ľahkú váhu. Za to by si naozaj zaslúžil našu ľútosť a zhovievavosť.

Ak by bol obyčajným človekom. Lenže on nie je obyčajný človek. Je to premiér. Ktorý zlyhal na celej čiare:

(1) Zlyhal morálne, keď sa ukázal ako zbabelec a nedokázal odsúdiť morálne poklesky svojho koaličného partnera. Predstavte si, ako by asi vyzerala premiérova predvolebná kampaň, ak by mala zodpovedať jeho skutočným činom: „Ľudia, ja bojujem proti mafiánom, ale jedného zvolím do čela parlamentu. Ľudia, ja som za slušnosť a som poctivý kresťan, ale v politike tolerujem všetky formy sexuálnych obscénností – ja nie som jeden z tých, ktorý by považovali orálny sex za volantom s transexuálom za morálny poklesok! Som liberálnejší než všetci liberáli! A áno, nebude mi vadiť ani do neba volajúci papalášizmus, keď si najvyšší ústavní činitelia budú rozvážať vo vládnych limuzínach eskortnú službu. A samozrejme, že budem dohadzovať kšefty našim ľuďom, to si zapíšte za uši.“ Veru, ktovie, koľko ľudí by ho volilo, ak by sa vyfarbil ešte pred voľbami…

(2) Premiér zlyhal aj odborne, keď po voľbách vyšlo najavo, že nemá tím odborníkov, ktorými by zaplnil ministerstvá. Nejaké jednoduchšie ženušky, alebo starí dedúškovia a skrachovaní komedianti-alkoholici, v tom horšom prípade manipulátori a tajní agenti napojení na zahraničie: pestrá paleta indivíduí nevhodných na výkon politických funkcií. Spomedzi všetkých vynikla postava ministerstva zdravotníctva. A premiér, namiesto toho, aby odvolal tohto jednoduchého a zlými duchmi posadnutého Janka, začal energicky zvaľovať vinu na médiá, politickú opozíciu aj koalíciu, na nezodpovednosť obyčajných ľudí. V odbornej terminológii sa to nazýva patologicko-obsesívna rekriminácia. Chorobný stav, v ktorom nie sme schopní prevziať zodpovednosť za naše vlastné rozhodnutia a činy a domýšľavo identifikujeme ideálne hneď celú sériu vinníkov, ktorí „nám to pokazili“.

Nemusím byť profesijným psychológom aby som si dovolil ešte jednu poznámku. Naposledy sme premiéra mohli sledovať v jeho vystúpení pre Denník. Jeho vystúpenie pôsobilo dojmom, že má výrazne zhoršený psychický stav – bál sa prísť sám, tak si so sebou zobral najvernejšiu oporu, ktorá mu dodáva sebavedomie, „hejplukovníka Malé pivo“. S nenávistným tónom v hlase, v ktorom bol mix zúfalstva s pomstychtivosťou, premiér prehlásil, že on vlastne „znenávidel“ svoju prácu, nezvláda ju ten tlak, nechce byť už „v živote“ premiérom. Nech si tí ľudia volia radšej bastardov, „že ako vážne, né?“ On to už má „na háku“. O čom svedčí tento hysterický výstup? Zrejme z klinického hľadiska ide o vážnu vec, žiadnu maličkosť. Isto si všetci dokážeme spomenúť na ten pocit, keď sme boli malí. Keď sme ráno nechceli ísť do školy, pretože tam boli buď zlí spolužiaci, ktorí nás fyzicky alebo verbálne šikanovali, alebo zlí a nepríjemní učitelia, ktorí nás naopak nútili sa cez prestávku premáhať sem a tam a dávali nám namáhavé a nezvládnuteľné úlohy. Ale ak ste mali školu radi a dobre sa učili, tak to nevadilo. Alebo spomeňte si na nepríjemný zážitok z práce, keď ste boli vystavení stresovej situácii, alebo keď ste si jednoducho nesadli so šéfom-blbcom. Sklamanie, zúfalosť, odpor, nenávisť, pocit nešťastia, strata motivácie vstať a začať nový deň…atď. A ich dôsledky. To je to, čo denno-denne zažíva premiér. Stav, v ktorom žije nepretržite 24 hodín denne, 7 dní v týždni. Totálne odcudzenie sa výkonu svojho povolania. Koho však nenávidí? Kto sú v  jeho prípade tí zlí a nároční učitelia a šéfovia? No predsa my, občania SR. Tí pre neho momentálne predstavujú jednoliatu masu – vinníka, ktorý mu to neustále „kazí“, kto ho šikanuje, nenávidí, kto je strojcom všetkých jeho problémov. A premiér sa tomu nepostaví čelom ako dospelý človek, ale ako nízky mentálne nevyzretý človiečik.

On sa bude mstiť, bude sabotovať výkon svojej funkcie, tak ako dieťa, ktoré sa nechce učiť, ako zamestnanec, ktorý naschvál pokazí úlohu, aby spôsobil nenávidenému nadriadenému komplikácie. Prvým vážnym prejavom tejto jeho vzdorovitosti, ak opomenieme zákaz uctiť si pamiatku zosnulých, je výmysel celonárodného testovania. Jeho? Alebo to bolo naopak s  Angelou? To nie On, ale Merkelová mu dala príkazom vyskúšať si ďalší bod globálneho scenára? Na jednotnom národnom. Žeby pokus, alebo inšpirácia? Nuž potom sa nelegálny nákup testov cez nastrčenú firmičku javí trochu inak, alebo sa jeho psychostav prejavuje à la „Však čo, keď si tí ľudia chcú voliť bastardov, tak ich poriadne oholíme aj my, aspoň nejaký prospech budeme mať z tejto nenávidenej a namáhavej práce.“ Presne ako dieťa, čo kradne hračky spolužiakom v školskej družine, alebo ako zamestnanec, čo okradne firmu, kde sa len dá, lebo veď – zlá, hnusná firma. Čo môžeme čakať od takéhoto premiéra v budúcnosti? Čo príde o dva týždne, o mesiac, napríklad aký trest vymyslí ľuďom na Vianoce?

FB bloger Peterszlen