Milan Rastislav Štefánik milovaný a zatracovaný

21. júla uplynie od jeho narodenia 140 rokov. Na otázku, kto je najvýznamnejšou osobnosťou slovenských dejín, väčšina Slovákov povie: Štefánik.

Na jeho odkaz nadväzujú konzervatívci, čechoslovakisti, národniari aj matičiari, pri jeho hrobe pravidelne salutovali vo svojich typických uniformách neoľudáci a dnes sa k nemu hlásia priaznivci strany Kotleba ĽSNS.   K Štefánikovi sa hlásia skrátka všetci.

Vznik Československa  po rozpade Rakúsko-uhorskej monarchie sa neodmysliteľne spája s menom Milana Rastislava Štefánika. Bez Československa by nikdy nebolo ani samostatné Slovensko.

Prví, ktorí mali so Štefánikom vážnejší problém, boli ľudáci. V roku 1939 pri májových oslavách na Bradle sa objavil transparent, podľa ktorého bol Štefánik jasným symbolom zlikvidovaného Československa. Ľudáci ho ako symbol síce nezavrhli, no jeho spojitosť s Československom sa snažili ignorovať. Výsledkom toho bolo, že Tisova vláda dala z jeho pamätníka v Bratislave odstrániť českého leva.

Mnoho členov Svetového združenia bývalých politických väzňov, či už z radov bývalých politických väzňov alebo násilne odvlečených do gulagov v bývalom Sovietskom zväze spája s Milanom Rastislavom Štefánikom jedno  spoločné,  pre komunistický režim boli nežiaduci. Tento režim sa dokonca usiloval vymazať jeho meno z našich dejín a histórie. Nebol v školských učebniciach dejepisu a nemali ho poznať ani žiaci a študenti.

Prečo to platilo po celé obdobie socializmu po roku 1948?

M. R. Štefániksa, v čase kedy bol mladý československý štát ohrozený zriadením Maďarskej sovietskej republiky rád v marci 1919 a po jej vojenskej expanzii a  vyhlásení sesterskej „Slovenskej republiky rád“ v Prešove, zásadne postavil pri boľševizmu, ktorý červeným terorom ovládal Rusko a šíril sa do Európy. Štefánik ako československý minister  stál na strane spojencov  dočasnej všeruskej vlády admirála Alexandra Kolčaka. Francúzsko, V. Británia a USA  uložili  Československým légiám, aby pomáhali Rusku zbaviť sa boľševizmu, ktorý už vtedy ohrozoval  demokratické Československo  za ktoré bojoval Štefánik.

Štefánikove   vyhlásenia a postoje, že boľševizmus je negáciou demokratizmu a prejavom apokalyptického chaosu v ktorom sa prejavujú najnižšie pudy, a boj proti nemu vo všetkých jeho prejavoch musí prevládať v našej morálke, boli neprijateľné pre  štátnu moc, ktorá v Československu nastúpila v roku 1948 a ktorá za osloboditeľa štátu a za strategického spojenca na večné časy vyhlasovala ZSSR. V  tomto dejinnom kontexte možno nájsť odpoveď na otázku prečo komunistický režim v Československu odmietal odkaz ako aj pamiatku M. R. Štefánika a dokonca neuznával ani  jeho podiel na vzniku Československej republiky.

Po roku 1989 prišiel opačný extrém. Na jeho počesť premenúvali ulice, školy, bustami sa ozdobovali priečelia, najvyššie štátne vyznamenanie je Rad M. R. Štefánika, parlament prijal zákon o jeho zásluhách. Politici rýchlo pochopili, že oháňať Štefánikom sa oplatí.

V skutočnosti však vedia Slováci o Štefánikovi málo.

Nevyjasnená tragická smrť prispela k vyrábaniu mýtov okolo jeho smrti. Aká bola pravda, to sa už asi sotva dozvieme.
Prečo vznikol zo Štefánika mýtus? Ľudia ho berú ako sochu, ako symbol. Ide o meno, ide o obraz – v generálskej čiapke. Málokto Štefánikov odkaz naozaj študuje. Potrebujeme však Štefánika nie ako kamennú sochu ale Štefánika ako  dušu hľadajúcu a citlivú.

Svetové združenie bývalých politických väzňov