Jiří Schelinger – jeho vízie sa začínajú napĺňať
Záhadné úmrtie Jiřího Schelingera | Roman Zahrádka | Dňa 13. apríla 1981 zomrel v Bratislave za záhadných okolností vo veku 30 rokov spevák a skladateľ Jiří Schelinger
Vydavateľ časopisu Vo hviezdach Roman N. Záhradka číta svoj text z obalu dosky „Zemětřesení – Finále“, ktorá je rekonštrukciou nikdy nevydaného rovnomenného albumu, ktorého posolstvo sa začína v týchto dňoch napĺňať.
Načrtáva zároveň z alternatívneho pohľadu možný skon speváka, ktorý nebol nikdy uspokojivo vysvetlený a vyvoláva aj dnes množstvo dohadov a emócií.
Text sprevádza úryvkami vznikajúcich piesní, ktoré nahrával Jiří doma na akustickú gitaru:
Rozhovor s novinárom a vydavateľom časopisu Ve Hvězdách Romanom Zahrádkom, ktorý po roku 1989 pracoval pre Úřad ochrany demokracie a ústavy.
- Můžeš vejít 21.století?
- Záhadná smrt?
- Archivní materiály StB?
- Vznik BIS po 1989?
- StB, Charta77 a BIS?
- Album HRRR na ně!
- Texty a hudba Jiřího Schelingera?
- Schelinger měl vhledy a vize?
- Hostina a Hodina H?
- Deska Zemětřesení?
- Příběh Jiřího Schelingera?
- Milan Schelinger?
- Kompilační album Schelingera s pomocí umělé inteligence?
- Deska na Hrádečku s názvem Hovězí porážka?
- Co všechno je Ve Hvězdách?
V roku 1992 vznikol ako pocta Jiřímu Schelingerovi projekt nazvaný Zemetrasenie. Na základe hlasovania fanúšikov bolo výsledné zloženie zoskupenia: Aleš Brichta, Vlasta Henych, Miloš Dodo Doležal a Štefan Smetáček. V roku 1993 vydali spoločne album Zemětřesení s piesňami, ktoré spevák chystal na album, ktorý však kvôli svojej predčasnej smrti nedokončil. Pred vydaním druhého albumu Zemětřesení 2 sa do zostavy k Doležalovi a Smetáčkovi dostali Doležal Junior na basgitaru a spevákom Mladen Djelmo. V roku 2019 vyšiel nový album, na ktorom nechýbajú posledné dve skladby Cudzinec a Môžeš vojsť – 21. storočie, ktoré Jiří Schelinger stihol dokončiť pred svojou smrťou.
Epilog je nadčasovou poctou Jiřímu Schelingerovi
Zemětřesení bol názov albumu, ktorý jedna z najvýraznejších speváckych osobností tuzemskej rockovej scény chystala spoločne s nerozlučným spoločníkom Františkom Ringo Čechom. Potom, čo Schelinger zmizol v apríli 1981 za doposiaľ nevysvetlených okolností v Bratislave pod hladinou Dunaja, zostala platňa nedokončená.
Až v roku 1993 sa piesní chopili gitarista Miloš Dodo Doležal a spol. a album nahrali. Vrátili sa k nemu vlani, hoci v pozmenenej zostave, kedy vyšlo Zemětřesení 2, taktiež s prevažne nevydanými skladbami dua Schelinger-Čech.
Trilógiu teraz uzatvára Epilóg, ktorý je síce založený na vtedajších Čechových textoch, o rekonštrukcii pôvodných melódií sa ale autorsky pokúsil Miloš D. Doležal. A to veľmi podarene a inak.
Nejde totiž o klasické zhruba štvorminútové hardrokové kúsky, ale o štyri rozsiahle nefalšovane artrokové skladby. Strieda sa v nich pomalé a rýchle tempo, nechýbajú rozsiahle, prepracované sóla veľmi naliehavého vyznenia – ako napríklad takmer pinkfloydovská medzihra v piesni Môžeš vojsť – 21. storočie – a sugestívny, skutočne „schelingerovský“ zastretý spev Mladena Djelma.
A ako pri správnom art rocku, aj texty, ktorých autorom je Ringo Čech, sú veľmi vážne, pohybujú sa na hranici filozofovania o živote, minulosti i budúcnosti. Je škoda, že sa ich autor neskôr vydal cestou najmä ľudovejšej zábavy typu Dievčenská vojna či skrátený Hamlet alebo Haprdáns.
Album navyše končí citáciou Schelingerových slov vyslovených krátko pred nečakanou smrťou, majúcou takmer formu proroctva. Týkajú sa rozpadu spoločnosti a obsahujú varovanie, aby Česi nenechali zájsť veci príliš ďaleko.
Slová, ktoré sa presne hodia aj do dnešnej doby. Z celého albumu je každopádne cítiť, s akým citom až pokorou muzikanti k Schelingerovmu odkazu pristupovali. Epilóg je síce krátka, polhodinová doska, ale o to silnejšia ako mnohé iné podobné artrokové počiny.
Jiří Schelinger – Česi, je tu zemetrasenie!
V dobách, kedy sa nebo nad českou kultúrou zatiahlo a umelcov vyháňali z neslobodnej krajiny zákazy štátnej moci a nevzdelaných cenzorov, sa obloha občas rozjasnila. Normalizačnými mrakmi, keď práve boľševik nedával pozor, dokázali tu a tam preniknúť záblesky hudby, ktoré museli hladkať na duši každého fanúšika poctivej rockovej muziky. A presne taký je aj príbeh života a smrti speváka a skladateľa Jiřího Schelingera (6. marca 1951 Bousov – 13. apríla 1981 Bratislava), nad ktorým sa ešte teraz po tridsaťpäť rokoch od jeho smrti vznáša množstvo otáznikov.
PREČO? PREČO? PREČO?
Mal skutočne vyhrať Zlatého slávika? Podporoval disent, hoci podpísal antichartu? Mal jasnovidné sny, ktorého inšpirovali k napísaniu nikdy nevydaného albumu Zemětřesení? Čo spôsobilo jeho smrť? Bola za tým hlúpa stávka, alebo ho nechala zlikvidovať Štátnu bezpečnosť? Leží v rodinnej hrobke Schelingerových na pražských Olšanoch naozaj jeho telo? A prečo o ňom súčasné médiá trestuhodne mlčia? Prečo sa vinou všetkého z neho stal spevák len niekoľko málo piesní (Holubí dům, Jsem prý blázen jen, alebo Šípková Růženka)? A prečo nikto zo skupiny, ktorá ho sprevádzala a patrila v druhej polovici 70. rokov k tomu najprogresívnejšiemu na českej hudobnej scéne, sa neumiestňuje v žiadnej z hudobných ankiet? A to napriek tomu, že v nej hrali takí borci ako geniálny Jiří „Mamut“ Starek (bicie) alebo Stanislav „Klásek“ Kubeš (gitara)! Sami vidíte, že je toho skutočne veľa, čo zostáva ešte zodpovedať.
REHOLA PRAŽSKÁ
Preskočme ale v živote Jirku Schelingera niekoľko kapitol a prenesme sa do obdobia po roku 1977, kedy sa vo vtedajšom Československu formoval disent. V tom čase sa dostal Jirka pod veľký vplyv Viktora Faktora, svojho švagra a emigranta, ktorý sa vrátil z USA a okolo ktorého sa začala združovať skupina ľudí, ktorá si hovorila Regula Pragensis (Rehole pražská). A práve táto partia začala vydávať samizdatový časopis Kúpeľný hosť. Jirka pritom patril medzi zakladajúcich členov spolku a finančne ho podporoval bez toho, aby si uvedomoval, čo mu hrozí. A to napriek tomu, že spolok nemal žiadne politické ambície a išlo mu skôr o kultúru a životný štýl. Jirkovi však stále viac imponovala mystika a niektoré duchovné smery. Prestal preto jesť mäso, meditoval a uberal sa k čoraz náročnejšej muzike. Začal dokonca hovoriť o tom, že je čas sa osamostatniť a dovtedy neotrasiteľný šéf kapely a Jirkov dvorný textár František Ringo Čech začal zrazu na vlastnej koži pociťovať, čo to znamená, keď mu inokedy nekonfliktný Schelinger vracia texty a určuje, čo v nich bude. A hoci bol Franta, a ešte stále je, ješitný egoista, nech mu je ku cti, že sa Jirkovi nakoniec prispôsobil.
NOVÝ, ZMYSLUPLNEJŠÍ SMER
V tejto atmosfére vzniklo v roku 1979 album Nám sa páči. Išlo o folkrockový výlet, ktorý naznačoval ďalšie smerovanie Schelingerovej filozofie o oveľa rozmanitejšej hudbe, než bol do tej doby podhodnotivý popík, ktorým pred komunistickými pohlavármi maskoval na radu FR Čecha svoje hardrockové srdce. Stále viac sa angažoval v Regule Pragensis, ktorá pre neho znamenala únik ako z jeho neusporiadaného manželstva s Jitkou Poledňákovou Schelingerovou (ktorej by sa dalo s pokojným svedomím nazvať talianskym), tak aj zo šedých pomerov vtedajšieho života. A pretože cítil vo svojom živote prázdno, otvoril mu rehoľný poriadok doposiaľ neobjavené obzory. To bol tiež dôvod, prečo šiel viac do seba a začal sa hudobne vzdelávať. Naučil sa napríklad zapisovať hudbu do nôt a plánoval dokonca, že zloží rockovú operu. Jeho život začal konečne naberať nový, zmysluplnejší smer. Bohužiaľ, nemal už trvať dlho. Blížilo sa zemetrasenie…
UTAJENÝ ROZHOVOR
Na jar 1981 usporiadali Jirka spolu s bratom Milanom pre členov spolku Regula Pragensis v juhočeskej Soběslavi dobovú taškařicu v kostýmoch mnícha a krysara. Jirka prikladal tomuto vystúpeniu veľký význam a do svojho denníka si vtedy, trinásť dní pred svojou smrťou, zapísal: „Prvý vstúpil brat Ján. Za ním som vhopkal do lokálu ja, trieska na city a vylaďuje temné škreky.“ Nikto netušil, že ide o alchymistické algoritmy (recepty), s pomocou ktorých vznikal aj jeho pripravovaný album Zemetrasenie. Jeho posolstvo malo totiž oveľa hlbší zmysel, než by kto predpokladal. Skrývalo sa v ňom Jirkovo vizionárstvo, ktoré sa opieralo o schopnosti vidieť niektoré udalosti ďaleko dopredu. A tak zatiaľ čo niektorí hľadali za jeho inotajmi narážky na vtedajší komunistický režim, on videl ešte ďalej. Oveľa ďalej. Vďaka svojmu odhodlaniu a zmenenej životospráve dokázal totiž nahliadnuť až za obzor a uvidieť vo svojich snoch záblesky svetla v temnote, ktorá nás obklopuje. A hoci sa mu vtedy zdalo všetko absurdné a v mnohých veciach tápal, mal jasno v tom, že hlavné skúšky majú ešte len prísť. A chcel ich zároveň vyjadriť vo svojej hudbe a pomenovať. Hlavne ich chcel ale všetky prežiť. Vo svojom zápale a nadšení pre vec však nepostrehol, že sa slučka okolo neho začínala nenápadne uťahovať a že sa o neho začali zaujímať ľudia, ktorí na to využívali najrôznejšie prostriedky. Aj tak zostala na stredovekú „taškařicu v Soběslavi“ krásna spomienka a hlavne jeden krátky, avšak z dnešného pohľadu dosť dôležitý a nikde ešte nezverejnený rozhovor s Jirkom. Asi preto, že k tomu nebol zatiaľ ten správny čas…
ZDVIHNITE ZADKY A NENECHAJTE VECI ZAJSŤ ĎALEKO
„Málokto to o mne vie, ale prešiel som si vecami, ktoré mi otvorili oči. Zrazu som získal schopnosť vidieť a predvídať vo svojich snoch. Zbadal som v nich našu budúcnosť – požiare, splašených ľudí, ako utekajú a nevedia, kam sa ukryť. Preto som videl rozpad našej komunity. zemetrasenie ako také, ale o to, že môže nastať rozpad českej zeme. Potom umlkne jej srdce a príde koniec Prahy. Lenže Česi to ešte nevedia. nič nedeje. Toto všetko sa totiž bude dlho dopredu pripravovať. Dúfam preto, že doska vyjde a ľudia ju v správnej chvíli pochopia. Či ho vtedy niekto pochopil, už nezistíme. Možno áno, ale možno sa aj tieto správy doniesli po najrôznejších informačných nitkách až k tým, ktorí vtedy rozhodovali o bytí a nebytí každého smrteľníka. A samozrejme si ich vyhodnotili a naložili s nimi po svojom. Aký to mohlo mať vplyv na ďalší Jirkov osud, si môžeme už len domyslieť.
ŠIFRA SKRYTÁ VO FRAGMENTOCH DOSKY
Každopádne sa toto posolstvo zachovalo, doska už nie. Nebolo jej totiž po Jirkovej smrti priané a nikdy nevyšla v podobe, v akej mala vyjsť. Zachovali sa iba jej fragmenty, ktoré oddelene nedávajú žiadny zmysel. Najviac sa jej pritom priblížil projekt Zemetrasenia v roku 1993 (Brichta, Doležal, Henych, Smetáček), ktorý však priniesol z komerčných dôvodov ucelene na CD iba päť skladieb (Zemetrasenie, Cesty, Galéra, Strážcovia majákov a Stavros Niarchos) z pôvodne zamýšľaných. Ďalšie dve nahral na svoj prvý album PF 2000,- Milan Schelinger (Hodina H a Hostina), vlastne tri, pokiaľ medzi ne započítame aj skladbu Môžeš vojsť, o ktoré František Ringo Čech tvrdí, že ju vlastní v pôvodnej surovejšej verzii pod názvom Prichádzajúce storočia. Kde sa ale skrývajú tie zostávajúce? Dve (Sen a Alchymista) nájdeme na singli, ktorý Jiří Schelinger stihol ešte natočiť. Ďalšie poklady sa nachádzajú na amatérskom zázname z koncertu v Humpolci v roku 1980, na ktorom nájdeme napríklad pesničku Maraton, ktorú neskôr natočil Milan Schelinger so skupinou Projektil pod názvom Posledná. Ledacos napovedá tiež elpíčko František Ringo Čiech 1983, na ktorom je popri skladbe Stavros Niarchos aj ďalšia skvelá vec pod názvom Cudzinec, ktorú naspieval opäť brat Milan a ktorá tiež zapadá do koncepcie Zemetrasenia, ku ktorému sa v súčasnosti schyľuje.
KONIEC SVETA? NIE, LEN KONIEC JEDNEJ ETAPY
Mnohí pri čítaní týchto riadkov určite krútia neveriacky hlavami a ja sa im ani nedivím. Poďme si ale prejsť niektoré texty, ktoré vznikali uprostred hlbokej totality, ktorá sa práve chystala zatočiť s niektorými muzikantmi v Česku, aby ich neskôr vystavila niekoľkoročnému zákazu vystupovania. Niečo také si ale Jiří Schelinger nepripúšťal a dal do nového projektu celé svoje srdce. Skrátka, šiel do toho naplno, zatiaľ čo skúsený stratég FR Čiech tušil možné problémy a texty na Zemetrasení sú tak výsledkom určitého kompromisu. Dôležité však je, že v nich nechýbajú už spomínané alchymistické algoritmy, z ktorých síce nie je na prvé počúvanie zrejmé, o čo v nich ide, alebo zavádzajú skôr poslucháčov do sveta katastrofických scenárov, v súčte ale dávajú vytúžený výsledok. Prirodzene sa budete pýtať, ako album dešifrovať. K tomu je však potrebné poznať skladby s hlavným obsahom. V prípade albumu Zemetrasenie ide však hneď o dve piesne naraz, ktoré na seba voľne nadväzujú. Sú nimi skladby Hodina H a Hostina, prostredníctvom ktorých chcel Jirka vyjadriť skutočnosti, ktoré môžu ešte len prísť a pred ktorými chcel poslucháčov varovať. Bez toho ale tušil, kľúč alebo kód, ak chcete, leží ku všetkému v skladbe Môžeš vojsť (Prichádzajúce storočia), ktorá má podľa všetkého dve verzie – tú pôvodnú, konkrétnejšiu, a tú uhladenejšiu, ktorú v deväťdesiatych rokoch pustil do éteru Milan Schelinger. Aj napriek tieto čiastkové korektúry skladba ale vypovedá o tom, akú veľkou intuíciou bol Jiří Schelinger obdarený. Nikto totiž ešte nemal ani potuchy o tom, že sa bude niekedy v roku 2012 hovoriť o možnom konci sveta. Jirka to ale s výdatnou pomocou svojho principála Čecha vyjadril brilantne. Nešlo totiž o faktický koniec sveta, ale o koniec jednej epochy a začiatok druhej, ktorý ohlásila hviezda otvárajúca brány k novým vesmírnym energiám. „Už hviezda presvitá a bránu otvára,“ spieva sa v skladbe Môžeš vojsť. A pretože tieto energie menia aj ľudské vedomie, autor túto zmenu privítal slovami: „Srdce sa zachvieva nádejou nesmrteľnou, tak vitaj, vitajte, hostia vzácny“ A to všetko ešte umocnil nádherne precítenou, až baladicky krehkou melódiou, ktorá vtiahne vnímavejších poslucháčov ihneď do deja.
MŇA NEDOSTANÚ!
Dvere na uchopenie obsahu albumu sú teda otvorené, nie sme ešte ale vo vnútri. Každú zmenu v ľudskej spoločnosti, hoci k lepšiemu, sprevádza totiž prirodzene aj problémy. A ty Jirka videl tiež. Nedali mu spať a preto s takou naliehavosťou trval na alarmujúcom oznámení dvojskladby Hodina H a Hostina. „Čakám ťa zo štyroch svetových strán. Možno, že zľava, možno, že sprava. Kráľovná zo Sáby s očami vraha. Znova sa zastaví pri mestských bránach, v oknách sa rozsvieti – už zvoní hrana. Možno že ma, možno že tebe.“ Z týchto slov až človeka mrazí, ale to bol účel a text nikoho nešetrí ani v ďalších veršoch. „Srdce už nevlastním – voda ho vzala. Leží tam hlboko v studenom hrobe. Kde je tá voda, rieka jej vzala. Kde je tá rieka, voli ju vypili. Kde sú tí voli, páni ich zjedli. Kde sú tí páni, na cintoríne zakopaní!“ Na svoju dobu to bol ohromný nárez. Aspoň v oficiálnej časti vtedajšej kultúry toho nebol nikto schopný, alebo sa neodvážil napísať, k akým koncom vedie ľudská chamtivosť. Ostatne to opisuje ďalšia skladba Hostina. „Ľudia domov už idú, hostina skončila. Všade desný neporiadok a mne sa zdá. Upratovačka spustí nárek, všetkých nás preklína. Teraz za tú spúšť ako po požiari. Všetky nás preklína za tú spúšť…“ Doska mala ale na poslucháčov zapôsobiť aj inak a cez iné. Napríklad bezstarostný, až rozšafný Stavros Niarchos za nimi mal prijuchať s oznámením: „Stavros Niarchos – boháč z Javíčka, veľký rybník má a kus lesíčka, de luxe rebriňák s gumovými kolesami, tryskom s ním uháňa, ťahaný volama.“ Akoby z oka vypadol niektorým súčasným zbohatlíkom, ktorých vrecká a kontá sú závislé od ľubovôle mocných. Doba sa síce zmenila, podstata však zostáva rovnaká a vedie nás do slepej uličky. Predať a speňažiť sa dá totiž úplne všetko. Aj vlastnú hrdosť a krajiny. Hlavne, že to sype a práši sa za kočiarom. Lenže z toho potom vznikajú katastrofy a ľudské nešťastia a spoločnosť sa dáva do pohybu.
„Hádaj, kam táto bárka mieri, ja domov tomu hovoriť smiem, tak voľný sa cítim v tejto chvíli, len tu nájdem pokoj a mier. Mýli sa, kto myslí, že šalem,“ oznamujú Strážcovia majákov a človek musí chtiac nechtiac začať myslieť na mohutnú migračnú vlnu. A skladba Maratón to celé len dokresľuje. „Zober všetky sily a vôľu ísť, chci dohnať tie vpredu, chci prvým byť, oni to vedia, že si sa ich bál a že už nemôžeš ďalej.“ A čo potom Cudzinec? Cudzinče, povedz nám, odkiaľ ideš kam, kde je tvoj domov, prečo si prišiel k nám, v dobrom ak prichádzaš, potom hosť si náš. Tiež skladba Sen prináša dôležité posolstvo, ktoré si treba uvedomovať: “…kto v dobrom prichádza, ten buď zdravý.” A Zemetrasenie znázorňujúce apokalypsu to celé už len umocňuje. „Smutne oči hľadia v ďalej, len sa pýtaj, kde sa túla srdce moje, kto mu uľaví. Smutne oči hľadia v ďalej, brehov lem, suché slzy obzor clonia za mojou galérou! Mávaj, mávaj šťastným dňom. Mávaj, mávaj neskutočným snom, … ma nedostaj! Tento Jirkov výkrik v Galére, ktorá prechádza z lyrickej pasáže do hardrockového hromobitia,nás mal poriadne nakopnúť a otvoriť nám oči, aby sme nedopustili to, čo sám prežíval vo svojich nepokojných snoch. Všetko ale medzitým vzala voda, čas a súdruhovia…
NIE VŠETKO MUSÍ BYŤ PRAVDA
Povedzme, že nie všetko, čo bolo povedané, napísané a odvysielané o smrti Jirku Schelingera v Bratislave, je pravda. Jeho odchod na druhý breh patrí dodnes minimálne medzi záhadné a nikdy neobjasnené úmrtia. Celé vyšetrovanie tejto kauzy navyše vykazuje značné pochybenia polície a nie je teda stopercentne vylúčené, že zomrel násilnou smrťou. Niektoré indície to skutočne naznačujú. Periho, ako bol Jirka prezývaný, videla skočiť do Dunaja iba jediná vypočutá svedkyňa z Martina a pritom mali byť na mieste ďalší dvaja svedkovia! Jeden z nich mal podľa oficiálnej verzie Jirku ku skoku do vody vyprovokovať. Už to samo o sebe je zarážajúce, že neboli títo dvaja muži nikdy vypočutí a ich totožnosť je neznáma. Špekuluje sa tiež, že provokatér, ktorý mal Jirku Schelingera priviesť na myšlienku, aby skočil zo Starého mosta v Bratislave do mohutného toku Dunaja, bol na skok sám dobre pripravený a možno išlo aj o potápačov. A hoci ho po viac ako troch hodinách po tejto udalosti vytiahla z vody, kde sa údajne držal bóje, dunajská pohraničná stráž, mohol pokojne odísť domov a nikto nikdy sa už po ňom nezháňal. Zatiaľ čo svedkyňa bola vypočúvaná hneď niekoľkokrát a stále s rovnakým výsledkom. Podľa nej išlo vraj medzi oboma mužmi o stávku. Tiež nikomu z Jirkovej rodiny nebolo neskôr umožnené, aby identifikoval na patológii jeho telo, hoci bolo podľa patológa prekvapivo v dobrom stave. Pochybnosti a nezrovnalosti obsahuje aj pitevný protokol. Je preto pokojne možné, že v rodinnej hrobke na pražských Olšanoch leží úplne cudzie telo. Brat Milan je o tom dodnes presvedčený. Na to, že ide o dostupné zdroje, sa človek nestačí diviť, čo všetko bolo vtedy možné…
ODKIAĽ KAM VEDLI NITKY?
Vydať sa dnes po stopách onoho osudného večera 13. apríla 1981 nie je vôbec ľahké. Zvlášť, keď sa človek musí stretávať s toľkými nezrovnalosťami, ktoré prípad vykazuje. Ako sa ale spieva v Jirkovom songu Cesty „Na neschodných cestách nájdeš stopy mojej,“ bolo potrebné vrátiť sa tam, kde Jirka Schelinger zanechal svoj posledný odtlačok. A to práve na albume Zemetrasenia, o ktorého skutočnom obsahu hovoril naposledy, skrytý pred zrakmi verejnosti a len v úzkom okruhu ľudí, 31. marca 1981 v sebeslavskej krčmičke.
Odtiaľto alebo od ľudí, ktorým Jirka bezhranične dôveroval, mohli totiž viesť informačné nitky k ušiam nepovolaných, ktorým sa mohli zdať takéto informácie nebezpečné. Jirka ovplyvňoval masy ľudí a zrazu prichádzal s niečím (na svoju dobu prevratným), čo sa javilo na prvý pohľad ako protištátne a v priamej konfrontácii s komunistickou ideológiou, ktorá mala len pramalé pochopenie pre nejaké vizionárstvo. Navyše zašifrované do alchymistických symbolov. Skôr ich považovala za narážky na vtedajší systém a nechápala dosah takého posolstva. Potom už stačil len malý krôčik na to, aby sa celá mašinéria štátnej moci dala do pohybu a Jiří bol vylákaný bez svojej kapely do Bratislavy. Teda tam, kde sa raz a navždy uzavrela hladina nad priekopníkom českého hard rocku a jednej z najvýraznejších speváckych osobností, aké kedy česká hudobná scéna mala.
Zdroj:
Zanechajte nám komentár