Hrdosť tradícií

Sledujúc, s akou energiou a hrdosťou to hudobné či umelecké súbory u nás počas Viva Italia roztočili, premýšľala som nad tým, či aj my vieme s takým nasadením ukázať to naše, tatranské. Malí, veľkí, starí, mladí, pekní i menej príťažliví hrali, spievali a tancovali, akoby to bola prinajmenšom londýnska Royal Albert Hall a nie obyčajné námestie 60-tisícového mestečka pod Tatrami. Určite môžem povedať, že Poprad nikdy nezažil, aby za účinkujúcimi s radosťou a tanečným krokom hore-dolu cupitali stovky ľudí. Predavači vychádzali z obchodov, ľudia ich sledovali z balkónov a terasy reštaurácií tiež isto hneď stúpli na cene. Mesto doslova, vďaka kombinácii farebných kostýmov, slnečného počasia, ale najmä dobrej nálade, na pár dní rozkvitlo.

Pobehujúc pomedzi účinkujúcich, pýtala som sa sama seba, či aj my sme na svoju tradičnú kultúru náležite hrdí. Naše folklórne súbory žnú vo svete jeden úspech za druhým, no ruku na srdce, kedy naposledy ste si takéto vystúpenie sami pozreli? Členovia talianskeho súboru Banda Filharmonica di Lama, vlajkonosiči G.A.M.S. i mladí zo súboru Ortensia mi rozprávali, že je u nich česť pre malého školáka, ale i jeho rodičov, ak ho do súboru vezmú a deti sa v škole chvália, ak sú členmi ich rodičia alebo starí rodičia. Rovnako mažoretky, bubeníci či vlajkonosiči cibria svoje umenie od detstva, v súbore ostávajú, kým im hlavu zdobia šediny a svoje umenie si odovzdávajú z generácie na generáciu. Rodina, ktorej člen patrí do tohto súboru, sa tým jednoducho chváli a rastie jej spoločenská hodnota. A ak mládež na čas z rodiska odíde, napríklad za štúdiom, zväčša, keď sa vráti domov a usadí sa, vráti sa rovnako i do súboru. Fascinovala ma tá zdanlivo vekovo nesúrodá „banda“ umelcov, ktorá ich paradoxne už generácie drží pri sebe ako najpevnejšia niť. Aj večer, po predstaveniach, bolo vidieť, že ich spája úprimné priateľstvo a bavili sa spoločne spolu s domácimi. Bez stredovekých kostýmov, nenápadní ľudia súčasnosti, zapadli v dave hodujúcich.

Vytvára sa takto tradícia? Povedomie? Národná hrdosť znie v súčasnosti až pejoratívne, no práve počas tých pár dní, v priamom prenose, sme mali možnosť na tých 200 účinkujúcich Talianoch vidieť, čo to vlastne je. Radosť, že nám môžu ukázať niečo svoje, pravé a krásne. Šťastie, ktoré im svietilo v očiach, keď videli, ako nám svietia oči, keď sledujeme ich umenie, zdedené po predkoch. A hrdosť, s akou sa večer už „v civile“ bavili medzi stanmi a nadväzovali nové priateľstvá so Slovákmi…

P. Vargová