Chudobných a sociálne vylúčených pribúda v celej Európe

Grécky premiér Alexis Tsipras pri riešení problémov svojej krajiny požiadal úniu, aby konečne začala venovať pozornosť „humanitárnej kríze v Európe“, ktorá je výsledkom úsporných opatre­ní v dôsledku celosvetovej ekonomickej krízy.

Úspor­né opatrenia podľa únie vraj znížia deficit a rastúci dlh európskych krajín, ale opak je pravdou. Vo väčšine štátov sa dlh neznižuje, naopak, stú­pa a jediným efektom úspor­ných opatrení je zvyšujúca sa nezamestnanosť, v dôsledku ktorej sa čoraz viac občanov únie ocitá pod hranicou chu­doby. Počet ľudí, zápasiacich s chudobou alebo vylúčením zo spoločnosti v únii sa podľa Eurostatu v roku 2013 zvýšil na 122,6 milióna zo 116,6 mi­lióna v roku 2008. A to sa ne­týka len východoeurópskych krajín či skupiny PIGS, teda krajín ohrozených dlhovou krízou, akými boli v časoch nedávnych Portugalsko, Ta­liansko, Grécko a Španielsko. Tu sa kríza už prejavila naplno a priniesla so sebou množstvo štrajkov a demonštrácií, ktoré majú spoločného me­novateľa – sociálnu nespo­kojnosť a dovtedy pre nich nepredstaviteľnú chudobu.

Ale v ostatnom období ras­tie chudoba a sociálna izolá­cia aj v takých ekonomicky silných krajinách, akou sú USA a štáty západnej Európy, medzi nimi aj Nemecko. Tu dosiahol počet ľudí, ktorí sa ocitli pod prahom chudoby 16,2 milióna obyvateľov. Aj tu ich už čoraz viac živorí a vo výkladnej skrini Európy neustále stúpa počet detí, ktoré sú ohrozené chudobou. Podľa údajov Bertelsmannovej na­dácie, v Nemecku sa pod pra­hom chudoby nachádza 2,1 milióna detí a ďalších asi 480 tisíc detí sa pomocou štátnej podpory drží tesne nad hra­nicou chudoby.

Na Slovensku je podľa šta­tistického úradu ohrozených chudobou viac ako 650 tisíc obyvateľov a až 200 tisíc detí a mladistvých do 18 rokov. Podľa prístupných údajov žije pod hranicou chudoby naj­viac ľudí v Prešovskom kraji, najmenej v Bratislavskom.

Keď už teda píšeme o chu­dobe, treba sa opýtať, aká je vlastne hranica chudoby? Tá sa odvíja od reálnych príjmov v krajine a do tejto kategórie patria tí, ktorí majú príjmy nižšie než 60 % priemernej mzdy v národnom hospodár­stve. V Nemecku predstavu­je hranicu chudoby 979 eur čistého mesačného príjmu domácnosti pre jednu osobu a 2 056 eur pre rodinu s dvo­ma deťmi do 14 rokov. U nás je to 346 eur pre jednu osobu a pre rodinu 707 eur! Takže aj hranica chudoby ako taká je opäť diskutabilná, preto­že byť chudobný v Nemecku znamená, že na Slovensku sú chudobní všetci, ktorí zará­bajú priemernú hrubú mzdu. A chudoba vôbec nie je po­rovnateľná, ak si k sebe dáme sumy 979 a 346 eur, alebo 2 056 a 707 eur. Podľa údajov štatistického úradu je na Slo­vensku medián rodín s deťmi približne len 500 eur mesač­ne. A aké typy domácnosti sú u nás najviac ohrozené chu­dobou? Priemerný mesačný príjem domácnosti s jednom rodičom a jedným dieťaťom je len 295 eur na člena a u domácnosti s oboma rodičmi, troma a viac deťmi je to iba 249 eur, no celoslovenský priemer je 370 eur na člena domácnosti.

Naša štatistika by nebola úplná, keby sme na tomto miestne nespomenuli aj dôchodcov, z ktorých väčšina žije buď pod hranicou, resp. tesne nad hranicou chudoby. Z našich platov, dôchodkov a sociálnych dávok si môže­me zaplatiť akurát tak stre­chu nad hlavou a potom už len živoriť. Iste. Už počujem argumenty, že v Nemecku je všetko drahšie, najmä býva­nie a služby, aj preto sú príj­my vyššie! Tí, ktorí to tvrdia vedia najlepšie, že tento argu­ment nie je celkom v poriad­ku a už vôbec neobstojí, keď porovnáme kvalitu a ceny základných potravín v západ­ných štátoch Európskej únie a u nás. Adekvátny daniam a odvodom nie je ani servis, aký štáty poskytujú svojim obyvateľom – v Nemecku a na Slovensku. Keď hovorí­me o chudobe, asi len ťažko si aj chudobní Američania, Nemci, Francúzi, Briti kupujú sviečkovú, luxusné oblečenie známych značiek, ktoré pre celý svet aj tak šijú v Číne za nepredstaviteľne nízke mzdy, kupujú najluxusnejšie mode­ly áut, kozmetiku svetových značiek, alebo sa stravujú len v reštauráciách a využívajú ostatné služby.

Dôvodom prehlbujúcej sa chudoby je jednoznačne eko­nomika na úkor kvality živo­ta občanov všetkých štátov. Práve ekonomike a ziskom sme podriadili celý náš život. Svet funguje na spotrebe a za­dlžovaní nielen štátov, ale aj občanov. Preto máme toľko bánk, ktoré nám s radosťou požičiavajú. S radosťou sa zadlžujeme, lebo „musíme“ mať luxusné autá, víly, znač­kové oblečenie. A potom nás už majú „v hrsti“ do konca ži­vota. Pre úplnosť ešte dodaj­me, že svet, najmä ten najvys-pelejší i napriek tvrdeniam všetkých európskych lídrov, ako do roku 2020 znížia úro­veň chudoby na 20 mil., je absolútne nereálny a nikoho z nich to ani netrápi. Z ich úst opäť počúvame len o úspor­ných opatreniach, ktoré sa týkajú tých druhých, ich nie. Svet totiž vždy fungoval a bude fungovať na vykoris­ťovaní najchudobnejších kra­jín, ktoré sú len zdrojom su­rovín a lacnej pracovnej sily. K týmto štátom sa zaradili aj štáty východnej Európy, vrátane Slovenska. Rozkrad­li a rozpredali sme si všetko, čo bolo konkurencieschopné a najmä dokázalo nás uživiť, a Európska únia nikdy ne­mala v úmysle nám pomáhať. Veď prečo aj? Prečo by nám kapitalisti, ktorým vždy išlo len o zisky, mali pomáhať? Im išlo len o odbytište svo­jich výrobkov, oni pomáhali a vždy budú pomáhať len sebe. Touto svojou krátkozra­kosťou a nenažranosťou ale už ohrozujú aj svojich vlast­ných občanov a chudoba sa zvyšuje aj u nich doma. Do-kedy ešte? Ľ. Rešovská