Chceli sme kapitalizmus?

 Ján Keller

Keller bez cenzúry: Sociológ Jan Keller píše na okraj 35. výročia 17. novembra. Bol návrat kapitalizmu zmyslom zmien?

V jednom zo svojich článkov k 35. výročiu novembrových udalostí som sa stotožnil s tézou Václava Klausa, že ľudia sa v roku 1989 vyslovili za kapitalizmus, za slobodu, západný tovar a možnosť cestovania. U čitateľov môjho článku získal naopak mnoho bodov názor, že ľudia u nás vtedy kapitalizmus nechceli. Na žiadnej z vtedajších demonštrácií sa totiž nepožadoval prechod ku kapitalizmu, nepožadovala sa malá ani veľká privatizácia, ba dokonca ani vstup do NATO.

Ide o otázku celkom dôležitú. Okrem iného pre našu súčasnú ľavicu. Ak ľudia kapitalizmus vlastne nechceli, prečo ho dnes máme a prečo je práve ľavica pritom v takom žalostnom stave? A boli by ľudia dnes naklonení tomu, aby sa hľadala k súčasnému stavu nejaká alternatíva?

Ponechajme bokom, že občania, ktorí v novembri 89 demonštrovali na Letnej, neuvažovali v rovine systémových zmien. Jednoducho ich štvalo, že sú zadrôtované hranice, že západný tovar je len v Tuzexe a že je nebezpečné prezradiť na veľa vecí svoj vlastný názor. Spúšťačom protestov sa stala účelová dezinformácia o zabití študenta Šmída. Tá elektrizovala mnoho z tých, ktorí doteraz iba prizerali. Bola šírená aj potom, čo sa ukázala ako vyklamaná. Možno odtiaľ pochádza hrôza súčasného režimu z dezinformácií. Môžu pôsobiť s historickou silou.

Vráťme sa však k otázke kapitalizmu. Ak by sa niekto spýtal ľudí na Letenskej pláni, či si želajú reštauráciu kapitalizmu, asi by boli rozpačití. Chceli odchod Miroslava Štefana, vadilo im, že sú u nás cudzí vojaci (z dobrých dôvodov nerozlišovali medzi Rusmi a okupantmi z Ukrajiny) a liezli im na nervy režimoví komentátori v televízii a v tlači.

Aj tí, ktorí by sa vyslovili za kapitalizmus, mali by najskôr na mysli vyspelý sociálny štát škandinávskeho typu s vyššou životnou úrovňou a najmenším sociálnym zabezpečením, než aké bolo u nás. Ak kapitalizmus, potom bez jeho negatívnych stránok. Asi by sa vyslovili za nejaký kapitalizmus s ľudskou tvárou bez toho, aby šli do väčších detailov.

Začiatkom deväťdesiatych rokov som niekoľko mesiacov vykonával v jednom juhočeskom meste pre francúzsky bádateľský tím vedený Alainom Tourainom sériu besied s mestskými zastupiteľmi naprieč politickým spektrom. Reč bola aj o tom, ako si predstavujú našu budúcnosť. Ich predstavy sa nijako nelíšili od obrázku, ktorý poznáme z románu Karola Poláčka „Bolo nás päť“. Ľudia si zaobstarajú vlastné dielne a malé obchodíky, čo im zaistí nezávislosť a pre ostatných bude radosť nakupovať. Keď sa ich kolegovia z Francúzska pýtali, ako sa títo živnostníci vyrovnajú s nástupom koncernov a reťazcov supermarketov, krútili nechápavo hlavou.

Z tejto mentality vychádzala metóda kupónovej privatizácie. Tí, ktorí nebudú mať dielňu ani obchodík, stanú sa drobnými akcionármi veľkých firiem a podnikov. Západní investori nám ich zmodernizujú, takže aj drobný akcionár si príde na svoje. Táto ilúzia bola prijatá masovo, o čom svedčí účasť v kupónovej privatizácii.

Z týchto dôvodov sa domnievam, že ľudia kapitalizmus chceli aj tí, ktorých sa na to nikto nepýtal. Predstavovali si ho ako svet, v ktorom nerozhodujú užvanení politici, ale špičkoví odborníci, ktorí ich nevyužijú, zostáva iba konzum na úrovni západonemeckých módnych časopisov, prácu by mali vždy. Bytovej núdze sa neobávali, pretože k bývaniu sa môže, ako tiež vedeli z vlastnej skúsenosti, dostať prakticky každý.

Naša ľavica by sa mohla zamyslieť nad tým, prečo ľudia, ktorí neuverili v utópiu komunizmu, tak ľahko uverili v utópiu trhového systému, ktorý prináša prosperitu všetkým, ktorí o to stoja. Uverili tomu práve v čase, keď na Západe už mnohí vedeli, že spoločnosť blahobytu pomaly končí. U nás sa na tejto viere zviezla celá generácia úspešných ponovembrových politikov. Čo prinesie vytriezvenie, to zatiaľ nikto netuší.

 17. november , kapitalizmus

Spiknutí zvané „sametová revoluce“

Kam sme došli za 35 rokov …

^{Kateřina Konečná}