Anarchia sa začína politickým nominantom vracať, účet vystavia občanom

Je smutné, alebo úsmevné (?) pozorovať, ako zákony, ktoré neprijímajú ani občania, ani policajti a ani sudcovia, dobehli našich politikov a ich politických nominantov. To, ako Harabinov senát Najvyš­šieho súdu oslobodzuje trest­ne stíhaných policajtov jedné­ho za druhým, v plnej nahote ukázal na biedu našich záko­nodarcov a zákonov, za ktoré páni poslanci hlasovali a pod ktoré sa podpísali prezident, predseda NR SR a predseda vlády.

Pomaly, ale isto sa im vra­cia anarchia, ktorú do zákono­darstva Slovenska postupne zavádzali a teraz si s ňou ne­vedia dať rady rovnako, ako s Harabinom. V jeho prípade by bolo najlepšie, keby ho niečo „zožralo“ a prestal im kaziť dobre zabehnutú ma­šinériu. Aj keď sa z neho už roky usilujú urobiť hlupáka, zatiaľ väčšinu súdnych spo­rov vyhráva a teda tým hlupá­kom asi celkom nebude.

Je úsmevné počúvať vyjad­renia ministerstva vnútra, že naše súdy by si mali uvedo­miť, či chcú korupciu trestať, alebo ochraňovať tých, ktorí ju páchajú. Nech boh zava­ruje, lebo hneď prví na rane budete musieť byť vy – tak ani len nežartujte!

Páni politickí nominan­ti, veď na to netreba vysokú školu, dokonca ani ovládať právo, aby každý na Sloven­sku vedel, že v prvom rade by si to mali uvedomiť ví­ťazné politické strany a ich poslanci, ktorí prijmu taký nepodarený zákon, na kto­rý pri troch právnikoch exis­tuje minimálne päť právnych názorov! Tu je ten pes zako­paný a vy ste robili a dodnes robíte všetko preto, aby to tak bolo a aby sa každý spor dal vždy zmanipulovať tak, ako to vyhovuje mocným. Až do­teraz totiž všetky zákony na Slovensku chránia najväčších vagabundov a korupčníkov, akí sa kedy v našej krajine vyskytli. Spomeňme si na pôžičky bánk rôznym bielym koňom, o ktorých všetci ve­deli, že sa nikdy nezaplatia a predsa ich poskytovali. Tzv. zodpovedných nikto nikdy ani len neobvinil. Spomeňme si na privatizáciu, na Gorilu, platinové sitká, nástenkové tendre, nebankovky, verejné obstarávania, eurofondy. Pri všetkých týchto „zákonných“ aktivitách (veď ako ináč?) sa kradlo a korumpovalo v mi­liardách a nikdy nikto nebol usvedčený! Zodpovední za túto anarchiu sú na Sloven­sku, rovnako ako napríklad aj v Grécku a všade inde len obyčajní občania, nie tí, kto­rí to spôsobili. Ale za všetky pešľapy svoje a svojich päto­lízačov naši politici vždy vy­stavia účet občanom – za dlhy bánk, za finančnú krízu, za rozkradnutie štátu, za obrov­skú korupciu, za neplatenie daní najbohatšími, za obrov­ské zadlžovanie nás i ďalších generácií.

A že korupcia ide ruka v ruke s politickými nomi­náciami azda netreba ani hovoriť. Veď čo sa tu navyst-rájalo napríklad len okolo vy­menovania generálneho pro­kurátora, ako sa každé štyri roky vymenia celé garnitúry politických nominantov, ako sa odvolávajú a menujú ďal­ší a ďalší najvyšší predstavi­telia policajného zboru až po okresné úrovne, ako sa vyme­novávajú či nevymenovávajú (?) sudcovia… Je predsa ab­surdné, aby naše súdy odsú­dili šéfa daňového úradu za prijímanie úplatku a toho, kto úplatok dával a teda ho ko­rumpoval, kľudne oslobodia. A tu nešlo o 50 eur, ako v prí­pade policajta… A to sa kto­si opováži hovoriť o trestaní korupcie? To podľa akého zá­kona súdili daňováka a podľa akého zákona Salmanovcov?

Aj keď mi je Harabin úpl­ne ukradnutý, v jednom mu treba dať za pravdu. Inšpek­cia v súčasnej podobe je sku­točne závislá od politických nominácií rovnako, ako celý policajný zbor a nakoniec ako celé Slovensko. Bez kamará­tov vo vládnucej strane nie ste ani človekom a nárok nemáte na nič. Keď sa na „kľučky“ paragrafov pozrieme zdra­vým sedliackym rozumom, odpočúvať zamestnancov, bez ich vedomia, si nemôže dovoliť žiadny zamestnáva­teľ na Slovensku. A prečo si môže inšpekcia, ktorú za­mestnáva ministerstvo vnútra, dovoliť odpočúvať svojich kolegov, ktorých tiež zamest­náva minister vnútra, najvyšší šéf oboch zložiek? Takže je normálne, aby jeden kolega odpočúval druhého, potom bonzoval a minister podľa sympatii a ľubovôle rozhod­ne, či jedného budú trestne stíhať a iného nie?

Harabin mal pravdu ešte v jednom. Keď európsky súd v podobnej kauze už raz rozhodol, jeho rozhodnutia musia rešpektovať aj naše súdy. EÚ má totiž svoje práv­ne predpisy, ktoré sú záväz­né pre všetky členské štáty a právo EÚ je tak nadradené aj slovenským zákonom! Ale o tom predsa musia vedieť nie iba páni vo vláde, na mi­nisterstvách, súdoch či pro­kuratúre. Porušenie práva EÚ znamená žalobu na európske súdy s možnosťou obrov­ských pokút, ktoré zaplatia nie skorumpovaní sudcovia, nie skorumpovaní politici, ale my, daňoví poplatníci. A že naši sudcovia „kašlú“ na rozsudky európskych súdov a to, ako sa vyspia, je zrejme dôležitejšie ako akýkoľvek zákon, hovoria odškodnenia slovenských občanov pri­znané európskymi súdmi za prehraté spory. Napr. len v ro­koch 2008 a 2009 zaplatilo Slovensko viac ako 266 tisíc eur. Teda nie Slovensko, ale občania. Škoda len, že žiadne novšie informácie o celkovej výške, ktorú sme museli ako odškodné zaplatiť vďaka „ne­závislosti“ našich súdov a ich pomýlených rozsudkov, ktoré so spravodlivosťou nemajú nič spoločné sa nám nepoda­rilo zistiť napríklad za ostat­ných desať rokov. Určite by to bolo zaujímavé číslo! Veď len za súdne prieťahy Ústav­ný súd SR priznal v I. polroku odškodné viac ako 340 tisíc eur! Nuž ale, z cudzieho krv netečie a toto nezaplatia sud­covia, ktorí to spôsobili.

Je preto nepochopiteľné, prečo zodpovední riešia Ha­rabina namiesto toho, aby čo najrýchlejšie vydali zjednocu­júce stanovisko, keď na pôso­benie inšpekcie existujú proti­chodné rozhodnutia? Zrejme je to jedno aj im, pretože ani oni to platiť zo svojho nebu­dú. A potom presviedčajme celé Slovensko, ako nemáme peniaze na nič, čo sa týka obyčajného občana, živoria­ceho z minimálnej mzdy.

Tí páni, o ktorých sme hovo-rili vyššie, totiž nemajú prob­lém s tým, ako vyžiť. Oni majú peňazí dosť a dokonca ani nemusia preukázať, od­kiaľ tie milióny na účtoch majú. Zákon, ktorý si dali pri­jať, na nich jednoducho nemá a oni sú nepostihnutľní.

Ľ. Rešovská