„Veľká hra“ a „Veľká hra a Eurázia“

Videozáznam predstavenia nových knižných titulov „Veľká hra“ a „Veľká hra a Eurázia“ – prof. ThDr. Ján Šafin, PhD., ktoré sa uskutočnilo 13. 11. 2025 v Poprade

Veľká hra

Kniha Veľká hra čiže „The Great Game“, po rusky aj Vojna tieňov, je pomenovanie geopolitickej rivality medzi britskou a ruskou ríšou o nadvládu v Strednej Ázii od začiatku 19. až do začiatku 20. storočia. Samotný výraz „Veľká hra“ prvýkrát použil dôstojník v službách Východoindickej spoločnosti Arthur Conolly na okraji kópie listu, ktorý poslal britský politický predstaviteľ v Kábule guvernérovi Bombaja v roku 1840. Tento termín bol pomerne často používaný aj slávnym Rudyardom Kiplingom v románe Kim (1901). 

Veľká hra je v podstate akousi studenou vojnou 19. storočia. Súčasné narastajúce geopolitické napätie je doslova návratom k starým – zdalo by sa, že navždy minulým – koncepciám politického a aj religiózneho súperenia na teritóriách bývalého imperátorského Ruska a neskôr Sovietskeho zväzu. Ruské impérium motivovalo svoje rozšírenie na juh túžbou zastaviť nájazdy miestnych národov na svoje územie, získať prístup k stredoázijským tovarom, najmä bavlne. Generálmajor L. F. Kostenko, ktorý stál na čele ázijskej časti hlavného štábu a bol prominentným vojenským orientalistom, sa o tejto otázke vyjadril veľmi diplomaticky: „Rusko v jeho postupnom pohybe do Strednej Ázie nevedú samoľúbe plány ani nijaké iné samoúčelné výpočty, iba túžba upokojiť tento región, dať impulz jeho výrobným silám a otvoriť čo najkratšiu cestu predaju turkestanských produktov v európskej časti Ruska.

Zo strany Veľkej Británie vysvetlil H. J. Mackinder konfrontáciu s Ruskom zápasom s „pevninskými mocnosťami“ (Materik, Heartland), ktoré vždy predstavovali hrozbu pre každú námornú veľmoc (Oceánia), čo neskôr (v roku 1949) vo svojom románe 1984 literárne opísal George Orwell. Britská elita bola 
zároveň znepokojená problémom obrany Indie, pretože historicky sa všetky tamojšie invázie uskutočňovali z vnútra Strednej Ázie (Alexander Veľký, Bábur atď.) a mnohí z popredných Britov verili podvrhnutému testamentu Petra Veľkého, podľa ktorého sa Rusi mali zmocniť práve Indie, čiže subkontinentu, ktorý bol hlavným zdrojom príjmov Británie.

Veľká hra a Eurázia

Poviem to slovami Michaila Leonťjeva, ruského novinára a filozofa, ktorý ma kedysi svojím dokumentárnym seriálom, nazvaným Veľká hra, inšpiroval k štúdiu práve tejto témy. Súčasná ultraliberálna politická filozofia, ktorá systematicky a neľútostne vtrhla na postupne westernizované teritóriá strednej a východnej Európy, sa snaží odvodiť politiku od určitých univerzálnych ľudských hodnôt, ktoré existujú mimo kultúrneho a geografického priestoru. V procese prípravy materiálov Leonťjev urobil rozhovor s Alainom Mincom, francúzskym politológom, typickým predstaviteľom ľavicovo-liberálnej skupiny, ktorá je sústredená okolo redakcie denníka Le Monde.

Usiloval sa od respondenta dostať odpoveď na otázku, akú integráciu Ruska uprednostňuje Európa – či Ruska ako celku, alebo rozdeleného, pričom mu pri tejto príležitosti zreprodukoval list nemeckého veľvyslanca v Rakúsko-Uhorsku Botho von Wedela, ktorý napísal v marci 1918: „Môže byť cárske Rusko priateľom cisárskeho Nemecka? – Áno, ak mu zoberieme Pobrežie (pobaltské štáty a Ukrajinu). Môže byť Rusko priateľom Mitteleuropy (cisárskeho predchodcu súčasnej Európskej únie)? – Nie! Preto by sme sa mali usilovať o dezintegráciu a rozčlenenie Ruska.“ V reakcii na toto Minc doslova vyskočil zo stoličky a zakričal: „Ako sa môžete odvolávať na citáty spred sto rokov?! Žijeme predsa v úplne inom svete…“ Sú to ľudia, ktorých rozčuľujú aj jednoduché historické paralely a príklady, ľudia, ktorí existujú akoby mimo dejín, kultúry, minulosti aj budúcnosti (o prítomnosti taktne pomlčme).

Aj mimo svojho národa, ak ho vôbec majú. A tí, ktorí skutočne rozumejú historickému procesu, nimi veľmi ľahko manipulujú. Chceli by sme teda, aby naši čitatelia nepatrili do prvej kategórie, ale do tej druhej, aby pochopili, že dejiny Veľkej hry, východnej otázky, Eurázie a Oceánie sú stále rovnako živé, ako to bolo pred sto, stopäťdesiatimi či viac ako dvesto rokmi, a že len ich poznanie nám pomôže zorientovať sa v súčasnom labyrinte geopolitických sporov.

^{Zdroj: bioderico.sk}